Minibreak means true love ;)

Napriek tomu, že je to už viac ako rok a pol, občas si ešte stále v plnej miere neuvedomujem, že som skutočne emigrovala. Bude to technológiou – Skype je naozaj šikovná záležitosť, a tak som v kontakte s rodičmi, starými rodičmi, a dokonca som schopná aj doučovať cez Skype. Lenže akokoľvek sa isté veci dajú uskutočniť z technického pohľadu, nie vždy sa dajú z toho ľudského.

Naposledy som bola doma na Vianoce a musím povedať, že odvtedy som bola v minimálnom kontakte. Mamina pravidelne začína každý rozhovor „konečne, že si sa ozvala“ a v zásade sa jej ani nedivím. Na vine bola škola, práca, a najmä ja sama, keďže som si hlavne tej práce nakopila strašne veľa. V poslednom týždni som bola od rána v škole, potom som bežala do práce, aby som sa z nej po polnoci vrátila rovno do školy, kde som strávila noc prácou na projekte, atď. Ono by to bolo o niečo pochopiteľnejšie, keby som bola len krok od nájdenia lieku na rakovinu alebo niečo podobné, ako roznášanie tanierov, alebo dozerania toho, ako iní roznášajú taniere, ale čo už. Z niečoho žiť musím. Len ma trochu hnevá, že kvôli môjmu pracovno-školskému premáhaniu sa, som zmeškala kamarátove narodeninové drinky, ďalšieho kamaráta oslavu a nespočetný počet akcií s tým, že vlastne nemám žiaden spoločenský život.

Veľmi som sa preto tešila, že si trochu oddýchnem a dnes to konečne prišlo. Zhodou okolností dátum padol na hokejové finále, a tak som sa celý deň chystala na to, ako si sadnem spokojne večer za počítač a budem sa modliť za dobré pripojenie – nech Bože dá. Trochu ma škrelo, že na ostrovoch nikoho hokej nezaujíma a prirodzene, Liga Majstrov aj s víťaznou Chelsea bola podstatnejšia, ale čo sa dalo robiť. Keď už nič iné, aspoň som sa na chvíľu opäť cítila slovensky.

A čoskoro sa budem opäť. V utorok totiž príde moja B. V Prahe sme spolu bývali. Dnes, B. v Berlíne, ja „uprostred ničoho“ v Eghame a boli by to takmer dva roky, čo sme sa videli naposledy. Pražské nočné prechádzky nás poslali každú do inej krajiny, a hoci som za ne vďačná, je mi ľúto, že nemáme šancu sa vídať častejšie. Každopádne, nadchádzajúci týždeň bude fenomenálny, o tom niet pochýb. Nielen, že mám z práce voľno (čo pri momentálnom počte zamestnancov je takmer zázrak), BBC počasie hlási, že B. so sebou z Nemecka prinesie krásne slnečné počasie, ktoré tu v Anglicku tak túžobne očakávame. Okrem toho mám v pláne zobrať útokom všetky miesta v Londýne, kde treba jesť, a hlavne, čaká ma mentálne SPA.

Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy takto nedočkavá! Čaká ma SNL, patlanie, prežieranie, citovanie všetkého a všetkých, šialené záchvaty smiechu, shoppovanie, patlanie, povinný YouTube, Club Tropicana, budu platit kartou, nostalgia, patlanie a rozhovory o tom, že aj keď všetko vyzerá nanič, kto iní, ak nie my? Dobijú sa baterky, znovu sa nájde motivácia byť lepšia a potvrdí sa, že obe ďaleko z domu a na míle od seba, stále sme Mici a Mizzi. Svetkas. 

Novoročná

S Mizzi sa každý rok tešíme na január. Väčšina ľudí si stanoví určité novoročné predsavzatia, ale my dve máme dlhé zoznamy, v ktorých figuruje minimálne päťkrát nežrať, socializovať sa, makať do školy a podobne. Výrazne sa v tom podporujeme a aj preto je život o kúsok krajší.

Tento rok ma však začiatok roka 2012 nejako obišiel. Nestihla som riešiť zlepšováky, bola som rada, že som svojich desaťtisíc slov na western a ženy v nemeckom filme (nejde o jednu prácu - to by bolo vrcholne divné) stihla načas. Odovzdávať práce bez prebdenej noci alebo obligátneho šprintu (doslova!) do kancelárie bolo osviežujúcim prvkom v mojom vzdelávaní a ja som bola na seba patrične hrdá. Žeby som predsa len v roku 2012 nabehla na cestu plnú oduševnenia zo štúdia? Ťažko povedať.

Dnešný večer totiž vyzerá ako dokonalé negovanie "nežrať, socializovať sa a učiť sa." Dnešok je jediný deň v tomto týždni, kedy nemusím ísť ani do práce, ani do školy. Ráno som si nechala spraviť raňajky do postele a predpokladala, že tu sa hedonizmus končí, keďže by som mala písať scenár. Po dvoch hodinkách som mala aspoň námet a začala som vymýšľať, čo budem variť. Teda, vedela som, že treba spraviť lososa, ktorý stál už pár dní v chladničke, ale nevedela som na aký spôsob a hlavne s čím. Po chvíľke surfovania po foodie blogoch mi bolo jasné, že s tým, čo mám v kuchyni si nevystačím. Bola som nútená ísť loviť do Eghamu, keďže miestne potraviny by nestačili a len som dúfala, že Tesco bude mať všetko, čo potrebujem. Tesco malo všetko, čo som potrebovala a ako by moja účtenka dokázala - aj oveľa, oveľa viac...minula som nekresťanské peniaze na to, že som sa vlastne vybrala kúpiť iba korenie na ryby a creme fraiche, ale čo tam po tom, hlavne, že sa ryba podarila a ja som sa nažrala ako také prasiatko...oops.

Čo sa míňania peňazí týka - je to stálica v mojich novoročných predsavzatiach...nejdem sa zdôveriť, koľko som v tých potravinách nechala, ale rovno sa priznám, že som si odtiaľ namierila aj do drogérie, kde som sa zastavila pri Clinique a mala som po ptákách. Už mám na sebe napatlanú novú masku, ktorú keď zmyjem, odložím na čestné miesto, kde na ňu bude po zvyšok roka pravdepodobne len prach padať, ale hlavné je, že sa o seba momentálne tak veľmi starám. Juj, k tomu ešte aj nový krémik (pozn. red. každá správna bloggerka predsa zdrobňuje kozmetické výrobky a časti tela, ako napr. krémik, vlásky, telové mliečko a podobne).

Poviem vám, čistý hedonizmus dnes. Práve ležím v posteli a slopem víno rovno z fľaše, zatiaľ, čo pár mojich kamarátov je u nás dole v obývačke. Socializovať sa? Uznávam, asi by nebolo odveci, ale keď tridsať hodín do týždňa obsluhujem ľudí, ticho v mojej izbe (prerývané zlými skladbami z osemdesiatych rokov) je to, čo v piatok večer potrebujem. A čo sa tej fľaše týka - zlá Tina, zlá. Lenže pozor, pozor - my alibisti sa na to pozeráme inými očami. Stále som neklesla na úroveň krávy Blanky, bývalej spolubývajúcej z Prahy. Rada by som podotkla, že kráva je preto, že v prvý deň si na stenu vylepila poster (haha) kravy - agronomické, až človeka prekvapilo, že sa nepredstavila ako dojička z Hoštíc. Fuj, to zo mňa hovorí povýšenecké bratislavské decko. Ooops. Na moju obranu, v jeden večer sme slečnu našli doma večerať koliečka salámy o hrúbke aspoň dva centimetre, ktoré gustiózne zapíjala Braníkom, a rovno z fľaše.
Aby som definitívne zabila akékoľvek predsavzatia - scenár sa zatiaľ nikam neposunul, ale gratulujem si, že píšem aspoň blog, keď už polroka nemám vlastne o čom - možno preto, že sa nemám, na čo sťažovať.

Nežrať, socializovať sa a makať do školy? Tsss, hlavne, nech som spokojná, na čo sa siliť? (a mimochodom, do školy makám asi viac ako kedykoľvek predtým). Ako vravel status M. pred pár týždňami, it was December 2011 and the life was good. Nuž, musím konštatovať, že síce ešte v živote nie som tam, kde je dotyčný, ale it is January 2012 and life is pretty good either way. 

Och, a aby som nezabudla. Toť, spravila som si dnes radosť aj kvetmi.

Novembrová

Tuturutovi, ktorý mi pripomenul, že kedysi ma blogovanie bavilo

Som nepoučiteľná. Keď nemám prácu, kňučím, že nie sú peniaze na nájom alebo jednoducho nemám, čo robiť. Keď prácu mám, ženiem sa do extrémov. Vraciam sa z práce po nociach, lebo predsa, niekto to musí urobiť. Keď som si pred pol rokom našla prácu, netušila som, že v nej budem tráviť toľko času. Keď nám Jacky (žena vo fakultnej kancelárii) pripomínala, že druhý ročník je oveľa náročnejší, netušila som, že bude mať pravdu. Pravdupovediac, pod náročnejším mám na mysli skôr čo do času, ako do skutočného nasadenia, ale aj tak to výrazne cítiť. Našťastie, s predmetmi som tento rok obišla celkom dobre.

Medzivojnové kino je na môj vkus miestami prehnaná avantgarda, ale inak to zďaleka nie je taká intelektuálnčina, ako som si pôvodne myslela. Každopádne, vyhrala som to s Hollywoodom. Kde inde by som mohla tráviť čas pozeraním filmov ako Dark Knight, Ghost Busters alebo Fight Club. Bolo mi je jasné, že toto je pre mňa už keď nám to prezentovali ako jednu z možností na tento rok. Barry Langford sa postavil pred ročník a vyhlásil, že nech si nikto nemyslí, že je to jednoduchý predmet, lebo on je „uptight fucker“ a pre tých, čo sa oháňajú artovým kinom, máme si skontrolovať, ktorá krajina trhá box office rekordy. A čo si budeme oči šmirgľovať, francúzska kinematografia to nie je.

Včera som sa vrátila do Anglicka po víkende doma. Užila som si ho ako sa len dalo a mala som dojem, že som si maximálne oddýchla, ale len, čo som položila nohu na ostrovnú zem, hneď sa mi hlava zatočila zo všetkého, čo ma najbližšie týždne čaká. Scenáre, projekty, prezentácia, práca. Logicky po príchode domov som sa mala pustiť do písania, ale bola som taká znechutená, že v rámci, čo má deadline zajtra, odlož na pozajtra, nech je k tomu infarktu bližšie, som sa rozhodla pustiť si film. To koľko filmov mám na zozname už mesiace tak isto radšej nespomeniem, najmä, ak som ich odignorovala v prospech niečoho, čo som videla už snáď tisíckrát, ale nevedela som si pomôcť, niekedy sa neviem ovládnuť.

Julia „svine kluzký“ Roberts v Svadbe môjho najlepšieho priatela hrá neurotičku z New Yorku a občas sa tam ukáže Cameron Diaz. Všetkých ale na míle predbehne Rupert Everett, ktorý je okúzľujúci nielen, keď spieva. Posledná scéna mi spraví radosť vždy, nie len preto, že Hollywood zďaleka nie je taký predvídateľný ako som sa naučila (lol!), ale preto, že mi spraví dobrú náladu za každého počasia a nálady. Ktorá by nechcela TAKÉHOTO gay priateľa? :P

"Maybe there won't be marriage, maybe there won't be sex, but by God, there will be dancing."

Report z Anglicka č. 4

Dlho som sa neozvala s dojmami z môjho študentského života v Anglicku, a hoci nie som Nora Mojsejová a nedorazilo mi viac ako 700 emailov s žiadostivým „viááááác“ po mojich postrehoch, verím, že sa nájde pár ľudí, ktorých historky z Eghamu potešia.

Študentský život je vo všeobecnosti veľmi široký pojem, ktorý si plno ľudí vysvetľuje rôzne. Mne sa aktuálne spája s tým, že periem o pol druhej v sobotu v noci. Plánovala som vrhnúť na túto gazdinka činnosť oveľa skôr, ale keď zazvoní Skype s osobou, ktorá ponúka životnú krízu (aj keď trvala len dvadsať minút ráno v záchvate narodeninovej paniky a článku v Pravde), nedá sa nezdvihnúť. A zrazu sa z toho vykľuje viac ako dvojhodinový rozhovor, pri ktorom prehnane (ostatne ako vždy) používam a zneužívam slovo depresia a ktorý sa nevyhnutne musí končiť pri tom, ako spomíname na staré zlaté časy. Pri tejto vete ma moje budúce šedivé ja práve prefackalo, pretože nechápe, ako si môžem dovoliť vypustiť do sveta výraz „staré zlaté časy“, keď mám len 22. No, pardon, moje budúce šedivé ja, ale ak si nepamätáš, dnes, napríklad, som sedela v aute s dvomi spolužiakmi a jeden z dôvodov sa naskytol v súvislosti s hudbou. Náš kórejský spolužiak Justin je jediná osoba zo širšieho okruhu, ktorá je staršia ako ja a dnes sa staral o DJing v aute. Je to mimoriadne dôležitá pozícia, ktorej sa, musím s uznaním skonštatovať, zhostil naozaj statočne. Už sme boli takmer v mojej ulici, keď sa ozvali známe tóny z detstva a obaja sme naraz zvolali: „Ace of Base!“ Spoločne sme si zanôtili, že all that she wants is another baby, a že she’s gone tomorrow, pričom sme sa len uistili, že nás ďalší spolužiak nemá ani šajnu o hudbe deväťdesiatych rokov. No, ťažko ho viniť, mal len rok, keď ten singel vyšiel. S Justinom sme ale so smiechom a skrytou depresiou v hlase (drama queen) skonštatovali, že, bohužiaľ, sme stariny. Už aj fakt, že v tomto veku som len prváčka, pričom niektorí kamaráti v mojom veku už pomaly promujú...Depka? Ďakujem, možno inokedy.

Akoby som aj mohla? Tento týždeň som prakticky celý strávila v centrálnom Londýne, kde som mala to šťastie natáčať krátky film podľa môjho scenára. Áno, masírujem si ego, no a čo J Keby mi niekto počas pražských nočných prechádzok s mojou Mici plných frustrácie povedal, že jedného dňa natočím niečo podľa svojho scenára, neverila by som. A aha. V byte v Južnom Kene, ulicu od Royal Albert Hall, ktorý je všetko, len nie študentský, sme strávili s mojimi spolužiakmi dva dni presúvaním svetiel a buzerovaním hercov. Bol to mimoriadny zážitok plný stresu, nasadenia a úžasného nadšenia a ja som si ho naozaj užila najviac, ako sa dalo.

To, že som v kufri mala rifle a staré tričká nezmenilo nič na spolužiačkinom odhodlaní, že poslednú klapku treba osláviť a musím sa priznať, že som sa príliš nebránila. Plán? Večera a experimentálny cocktail bar. Ehm. Na to rifle jednoznačne nestačili. Dáša otvorila šatník a nastal priam Carrie Bradshaw moment. Siahla som po troch šatách, ale keďže máme rozdielne veľkosti, so smútkom som vrátila Chanel aj D&G a musela som sa uspokojiť so Stellou McCartney – áno, trpela som. Rovnako som trpela nad božskou kačkou, fľašami vína a následne príjemným jazzovým koncertom, ktorý som bola nútená si vypočuť. Trpela som aj ráno, keď sa mi zatočil svet a keď som mala včera dom plný spolužiakov, ktorí sa starali o dobrú náladu na party. Som večný martýr, pindanie je môj spôsob sebavyjadrenia, ale nech ani na sekundu nikomu nenapadne, že si to všetko neužívam.

Gazdinka

Kresťania nás učia, že nedeľa je deň odpočinku. Aj u nás doma sa upratovalo vždy v sobotu a v posledný deň v týždni sa už len šunky váľali. Za zvukov susedy, ktorá si vyspevovala „Každý deň je zo mňa iná žena“ (pani Vlčková, pozdravujem), sa vypražili rezne a hotovo, ale nikdy nie z náboženských dôvodov. U nás sa kresťanstvo vyťahuje len na Vianoce. Nie kvôli polnočnej omši, na ktorej sme v živote neboli, ale vtedy, ak má otecko potrebu pripomenúť nám, že Vianoce sú predsa kresťanský sviatok, takže nechápe, prečo okolo toho robíme cirkus. Hm, potom, že odkiaľ pochádzajú drby o tom, že na Štedrý deň objednávame pizzu.

Moja dnešná nedeľa bola všetko, len nie deň pokoja. Ráno som so znepokojením zistila, že pranie už nemožno ďalej odkladať, a tak som vstala a napustila lavór horúcou vodou. Ťažký old-school. Už týždeň nám nefunguje pračka. Kiež by to bola len otázka telefonátu opravárovi, ale veci sa majú inak. Naša pračka sa nachádza vzadu na dvore v takom kvázi prístrešku. Až doteraz som s tým nemala problém, ale keď dorazil opravár a odmietol sa toho dotknúť s vysvetlením, že to nebolo dobre nainštalované a po daždi to môže kopať ako divá sviňa, tak ten problém nastal. Nemáme pračku. Zatiaľ žijem, ale moje ruky trpia. Prala som si len spodné prádlo, pyžamo a dve košele a aj tak sú celé dochrámané. Hlavne koža si vytrpela svoje a hneď pri ponožkách sa zodrala. Začínam rozumieť termínu „zodrať z kože“ – znamená to prať v rukách.

Presunula som sa do kuchyne, kde som sa snažila vymyslieť niečo s cukinou a išlo to? Ako sa to vezme. Po tom, čo ma niekoľkokrát naplo z toho, aké prasce sú moje spolubývajúce, som si povedala, že je načase natiahnuť gumové rukavice. V prvom rade bolo nutné odstrániť z kuchynskej dosky rôzne obaly od polotovarov, ktoré by súdny človek v potravinách obišiel veľkým oblúkom alebo aspoň tak, aby na neho nemohli samovoľne naskákať všetky „éčka“, čo sa v produkte nachádzajú. Následne som zhrnula všetky omrvinky a odstránila z podlahy kusy šupiek z cibule, pretože tu je zjavne úplne bežné nechať všetko ležať na zemi. Potom stačilo už len obiť rôzne zaschnuté taniere, odložiť ich a mohla som vydrhnúť všetko agresívnym čistiacim prípravkom, ale na rozdiel od mojej spolubývajúcej som ho následne aj zmyla, nakoľko mi je jasné, že zaschnuté SAVO na linke je všetko, len nie mňamka, a bonusovo páchne po ponožkách. Záverom som vyliala kávu Riz, ktorá ako biomedička poctivo experimentuje aj mimo labákov a v jej kanvici s kávou plávala už niekoľko dní pleseň. Ešte o deň dlhšie a cítila by som sa hlúpo, že ju každé ráno nezdravím.

V záchvate gendrového zaradenia do kategórie gazdinka som večer ešte vydrhla kuchynku a po celodennom upratovaní si blahoželala k tomu, ako som všetky činnosti zvládla na jednotku. Ale ak pračka nebude naspäť do týždňa, asi si to hodím. Som hrozná kvetinka. Pred chvíľou som donakupovala. Online. Nič závratné, dnes priam bežná praktika. U nás doma jednoznačne, keď uvážim, že e-bay v našej rodine predstavuje všetko od dodávateľa vín, cez cestovnú kanceláriu až po parfumériu, či športový obchod. Akurát, že ja som nekupovala nič z vyššie spomenutých, ale veci najnutnejšie. Potraviny. Hanba mi, kam som klesla. Iste, Tesco mám 35 minút z domu a autobus ma vyjde takmer rovnako ako donáška, ale aj tak sa hnusím sama sebe pri pohľade do zrkadla. Hnevá ma, že žijem v takej pohodlnej spoločnosti a som jej súčasťou. Týmto chcem vzdať hold našim matkám, starým matkám a každému, kto žil a existoval v dobe, kedy nebolo úplne normálne si objednať donášku jedla, prípadne si nemohli dovoliť mexickú chyžnú (ospravedlňujem sa za ten californský stereotyp) – a to hovorí osoba, ktorá sa v detstve pri akomkoľvek kontakte s vysávačom vyhrážala, že raz dosiahne enormne nechutného bohatstva a bude mať slúžku. Na druhú stranu, nikdy nehovor nikdy, všakže?