Bola som doma

Víkendy doma bývajú často tortúra. Vždy sa teším, ale v nedeľu odchádzam zase naspäť do Prahy nervózna ako besný pes. Problémom je totiž to, že zatiaľ, čo v Prahe nerobím zásadne nič (občas sa zastavím v škole a najväčšou náplňou práce sú tak či tak seriály a filmy), v Bratislave sa pokúšam vtesnať do štyroch dní nielen rodinu, ale aj široký okruh kamarátov a v posledných mesiacoch aj lekárov. Inak tomu nebolo ani tentokrát.

ŠTVRTOK

Ráno ma budí štekot psa, nie, už nie som na internáte – tam by som v takúto nekresťanskú hodinu vstávala jedine za predpokladu, že by spolubývajúca vrazila do igelitky s PET fľašami, ktoré sa poctivo snažíme separovať a internát prezieravo umiestnil jediné vrece na plasty o dve poschodia nižšie.

Po absencii raňajok (kvôli krvi) o pol deviatej už sedím za volantom a brázdim ulice môjho rodného mesta, aby som úspešne a čo najrýchlejšie dopravila rodičov na miesto ich pracoviska. Čaká ma moja dermatologička, Anastázia. Dnes má meniny, ale rozhodla som sa hrať blbú, predsa len fungujem už podľa českého kalendára (týmto sa ospravedlňujem každému, na koho som uplynulých sedem mesiacov zabudla). Krátka psychická príprava na odber krvi, vypila som pol litra vody, snáď nebude problém ma sosnúť a nebudem odpadávať. Nie, nie, nie!!! Teta sestrička sa ma silou-mocou snaží presvedčiť, že odber mám mať až na jeseň. Akokoľvek neuveriteľné sa to zdá, chcem sa nechať napichnúť (najbližšie budem doma zas až o mesiac), ale malá žena odoláva. Navyše, moja drahá Anastázia je aj tak PN (yes, vyhnem sa meninovej konverzácii). Ako by povedala moja angličtinárka –nevermind- pokračujem ďalej.

Zubárka je už ťažší oriešok – ak sadnem do kresla , súdiac podľa dátumu mojej poslednej návštevy, tak skoro ma nepustí. Kŕče v žalúdku síce silnejú, ale som silná a emancipovaná a vykrývam. Alebo nie? Štvrtok tridsiateho má ďaleko od piatku trinásteho, ale v mojom svete sa tieto dni nebezpečne prekrývali. Aj teta zubárka sa rozhodla, že je pracovne neschopná a ja som už len čakala, kedy nabúram alebo niekoho zrazím, aby bolo dielo dokonalé.

Raňajky u starých rodičov, káva s mojím najobľúbenejším bratislavským právnikom, ktorej predchádzal absolútne samovražedný pokus zaparkovať v meste. Parkovali ste niekedy v Auparku, aby ste mohli ísť na kávu do mesta? Nie? Je skutočne sexi vyliezť z podzemných garáží a následne nastúpiť na 50ku, na ktorú som si, podotýkam, kúpila lístok. V tej chvíli som cítila ako silno negujem absolutórium z článku „ako sa stať pipinou“, a to konkrétne, že vchádzať do nákupného centra treba zásadne z garáží, aj keby ma práve vysadila MHD. Hodinová káva ale splnila svoj účel - posunula som ďalej všetky podstatné informácie, a navyše došlo k neočakávanému momentu – poctila som svojou prítomnosťou legendárnu Ponorku (miesto opradené mýtami som si predstavovala horšie).

Hydinový závod neutíchal ani hodinu potom, iba sa presunul – „coffeecko“ na Obchodnej a spoločnosť mi robili moje dve najobľúbenejšie bratislavské medičky. Aj keď len na polhodinku, resp. hodinku, snažila som sa nestratiť v záplave mužských mien. Triatlon a lezenie sú skutočne studnicou, ale prečo sa všetci musia volať rovnako a opakujú sa len 3 mená? :p Nestrácam optimizmus, verím, že jedného dňa sa budem orientovať. Minimálne sa o to pokúšam už niekoľko rokov.

Večer treba masírovať ego v zložitých vetných konštrukciách, pretože je čas odovzdať článok (Zlepšujem sa, ale nikomu to nehovorte, bola by som namüslená), ale to neznamená, že si nenájdem čas na kofolku so zlatíčkom zo základky – opäť sa mu rysuje nový vzťah – to, že kočka žije s frajerom nie je podstatné, on by si s ňou vedel predstaviť aj dieťa. Zn: vek nie je prekážkou (chalanisko má 21).

PIATOK

Parkujem v Auparku, ale dnes tam aj zostávam. Honba za handrami končí neúspešne, a tak zaháňam smútok, že sa nezmestím do veľkosti XS vyprážaný syrom. Ten to istí za každých okolností, ale dávam bacha na líniu, tatárska omáčka je light ;)

Dnes spím u starých rodičov v tej zapadnutej dedine na Záhorí (au), ale črtá sa problém. Vysoká pri Morave je jedným z tých skvelých miest, kde skvelá a nenapodobiteľná SADka jazdí naposledy so súmrakom a to znamená, že budem nútená zrušiť koncert skvelého a nenapodobiteľného Jozefa Táslera. Ale s tým sa ťažko zmieruje, a tak na prechádzke so starými rodičmi (nezabudnuteľná spoločnosť priateľských komárov)  zatlačím a víťazstvo – auto k dispozícii.

Radšej ani nechcem spomínať na to, kedy som na koncerte IMT smile bola naposledy. Dávno. Štandardné potiaže s parkovaním, preto ak som chcela doraziť do kotla čo najskôr, musela som bežať. Tma a tráva v Sade Janka Kráľa boli našťastie milosrdné a „Ivan hral srdcom, hral mi, len hral.“ Nevídane príjemná spoločnosť mi vyčarila úsmev na tvári. Ak som niečo čarovala ja, tak skôr úškrny - spolu s devínskoveskou akvabelou číslo 1 sme ziapali, že „ja nepoznááááám“. Dúfam, že mi ale odpustí keď poviem, že práve Jozef bol highlightom dňa a tesne v závese Strom, ktorý úspešne bránil vo výhľade na ohňostroj. Prvý máj pre mňa znamenal lepšiu alternatívu Silvestra – nadrbaných ľudí bolo menej, výkrik „šťastný nový rok“ bol podstatne originálnejší a samotný ohňostroj bolo aspoň skutočne vidieť. Možno by som mala datovať nový rok od prvého mája.

Nasledovala polhodinová zástavka na Vajanského nábreží alebo „tam, kde sa vchádza do fightclubu“, navštíviť Iv. Pokecali sme nad pohárom minerálky, ktorá chutila ako jogurt a vydali sa do tmavých uličiek smerom Devínska, teda tam, „kde už ani vrany nedoletia“. Bola to strastiplná cesta, kedy zlyhali aj frekvencie Funradia. Keď naskočili naspäť a my sme dorazili do cieľa, chcelo sa mi plakať od šťastia, ale slabosť som si nemohla dovoliť. To, čo ma čakalo, bolo ešte horšie. GPS à la D.B. zjavne nefungoval podľa predpokladov a ja som sa tak ocitla nie na ceste do Stupavy, ale uprostred pustatiny. Bolo mi jasné, že ak chcem prežiť v džungli, musím sa spoliehať na svoje schopnosti, tak som sa vrátila do Bratislavy :) a pekne po svojom k starým rodičom, ktorí zelenali od strachu, pretože moje „nebudem dlho“ sa výrazne líšilo od reality. Vyľudnené cesty a do toho One od U2 ale mali svoje čaro!

SOBOTA

Rodinná grilovačka síce nepredpokladala príchod stratenej (rozhodne nie zatratenej) sestry, ale rozhodne to bolo rovnako neočakávané ako šialený hokejový debakel, ktorý v nejednom patriotovi vyvolal nutkanie zmeniť občianstvo. Tejto téme sme sa nevyhli ani pri stretnutí z Vazky, pretože rozhovory Ekonomická vs Právnická neboli natoľko záživné, ako rypnúť si do slovenského športu, v ktorom sme všetky štyri veľmi, naozaj veľmi fundované.

NEDEĽA

Ráno som sa zobudila s ukrutnou bolesťou hrdla, a žarty bokom, ak je to mexická, všetci máte na starosti, aby som neležala na cinteri. Za žiadnych okolností to nebude miesto môjho odpočinku, takže či už v štýle Big Lebowskeho, je mi to jedno – hlavne bez nevkusných vencov a príšernej hudby! Inak som vás mala rada, aj keď nie úplne všetkých...ale tešilo ma.

Nedeľa je otrasný deň a ak som doma je to ešte horšie. Musím sa totiž baliť. Riešiť dilemu, či potrebujem štyri uteráky alebo budú stačiť tri a čeliť sabotážnym akciám mojej drahej maminky, ktorá sa pokúša miesto na handry zaplniť nezameniteľnou domácou stravou. Rýchle objatia pred odchodom do pekla (blíži sa skúškové) a už sedím v električke smerujúcej na Hlavnú stanicu. Vnútri ma čaká príjemné prekvapenie a spoločnosť na polcestu – ďalšia kamoška z čias dávno minulých. No najväčšia záhada, ktorú je treba odkryť, sa odohráva vo vlaku z Beogradu. Kto bude spolu so mnou cestovať v kupé?? Minulý mesiac bol mimoriadne plodný, Roland stiahol sixpack piva a nezatvoril ústa celú cestu, tentokrát brnenská vlaková stanica rovnako nesklamala. Slavia prehrala, nevadí. Človek by povedal, že s vlakom plných policajtov a slavistických puberťákov so silnými rečami bude bordel, ale nakoniec sa to dá bez problémov zvládať.

A keď sa o polnoci dozviem, že mám na druhý deň zápočet, všetko je v poriadku. Som totiž superžena. Škole zdar a česť, pevné nervy a plnú chladničku na nadchádzajúce týždne.