Bola som vonku (konečne!)

Venované Šuflík crew ;)

Posledné týždne som toho mala veľa. Viac v teoretickej rovine, ako v praktickej, ale aj tak som sa prichytila pri tom, ako som vlastne nebola vonku, pomaly až mesiace. Jasné, káva alebo obed je síce príjemne strávený čas, ale niekedy treba vypustiť paru a poriadne zresetovať. A to sa mi nedarilo už príliš dlho. Takže, keď som sa konečne vybrala s kamarátom vo štvrtok večer po angličtine na kávu, nebola to káva, čo sme pili. Mali sme sa vidieť už týždeň predtým, ale to by ma nesmel vymeniť za koncert Alice Coopera, kde sa štyrikrát nechal zabiť on a potom to na pódiu čakalo ešte nejakú sexi sestričku. Ako mohol niekto toto považovať za lepšie strávený čas mi je dodnes neznáme, ale keďže mi to bolo vynahradil, považujte to za nepodstatnú informáciu pod čiarou.
V piatok som nemusela ísť do práce, takže čašník sa po víno obracal vcelku často. Nadávali sme na všetko, čo nám prišlo na rozum - posťažovali sa na vzdelávacie systémy a zamestnávateľov a odžili si bratislavské čašníčky príjemné ako návšteva svokry. Skrátka sme sa zabávali. O štvrtej som dorazila domov, príjemne naliata a keby som nemusela vstávať o tri hodiny na to, všetko by bolo fajn. Ibaže moja nákupmi posadnutá, po obchodných centrách dychtiaca mamina, mala naplánovaný výlet do Maďarska, kde ma plánovala týrať a týrať a týrať. Long story short, stopercentne by som ešte nafúkala a bledozelená farba na mojej tvári naberala alarmujúce rozmery, takže pri prvej vete "nikam ísť nemusíš", tónom, ktorý naznačoval, že to nemyslí vážne, som sa chytila svojej slamky, vyhlásila, že "fajn, mne netreba dvakrát hovoriť" a zaliezla som do postele. Berúc do úvahy Darwina, musím povedať, že ak aj človek pochádza z opice, ja som si s tou svojou nikdy poriadne nerozumela, takže som preležala celý deň s bolesťou hlavy. Alkohol je predsa len metla ľudstva. Hoci, už niekoľko rokov mám podozrenie, že metlou sú seriály, ale asi len mojou.
To ma privádza k sobote, ktorú som strávila v práci. Mŕtvo ako na cinteri, ešteže som so sebou dotiahla laptop. Čerstvo stiahnuté Sports night, seriál z 1998, ktorý mal žiaľ len dve série, boli príliš lákavé, tak som, prosím pekne, videla za 12 hodín 21 dielov a áno, Tina je totálny freak. Každopádne, celé to bolo len o tom, že na tvorbu Aarona Sorkina mám slabosť. Považujem ju za jeden z vrcholov televíznej tvorby, pretože ponúka super prostredia (Biely dom, televízne štúdia) a úžasný konverzačný inteligentný humor, ktorý nie je z tých, že sa budete chytať za brucho, o to viac sa cení. Uznávam, že 21 dielov je príliš už aj na mňa a uznávam aj to, že si tým môžem kompenzovať v tejto chvíli dosť chabý spoločenský život, ale je fajn vedieť, že o rozum som ešte neprišla a práve v ten večer som sa vybrala znova von - spoločensky sa vyžuť (roztomilý preklep, bolo mi ľúto ho odstrániť :D).
Zišli sme sa v takej zostave, ktorá ma úprimne prekvapila. Pred pár rokmi (doslova) sme sedávalo v zapadnutom zafajčenom podniku každý piatok. Pili sme príšerne lacnú tequillu, ktorá síce mala oficiálne inú cenu, ale už tri roky na ňu bola akcia a vykrikovali po sebe tak, že čašníčka nás mala zafixovaných ako "tých hlučných". Zlaté časy. V sobotu sme sa do tej doby vrátili. Úsmev mi z tváre nezmizol celý večer, pretože môžu pribudnúť frajerky (aj potenciálne), hádky o zaváranom mäse vystriedajú tie o pózerstve a vyhrnutých golieroch na košeliach, ale je pekné vedieť, že niektoré veci sa jednoducho nezmenia!

Sex therapy

Kvízová otázka hneď z úvodu týždňa. Čo vznikne, keď sa spojí Prince a Justin Timberlake? Reálne nič, ale v mojom svete je z toho Robin Thicke. Jeden očarujúci komentár k videu znel, že "neviem prečo, ale prichádza na mňa taký hlúpy pocit viny, akoby som sledoval porno." Možno áno, ale mala som ťažké ráno a v zásade, no a čo :)

Ma bejbe, bejbe :)

No čo k tomu dodať. Absolútna klasika, nemôžem uveriť, že to má už 17 rokov a priznám sa, že video vidím asi prvýkrát. Vôbec sa nedivím, že práve Johnny je jej bejbe, bejbe ;) Sorry, Winona, Vanesse sa fakt nevyrovnáš.

Bratislava je diera - s láskou v hlase

Nedávno som sedela na hranolkách so svojimi dnes už bývalými spolužiakmi. V zložení Poprad, Prešov, Prešov a Bratislava sme si pokecali, čo ma kto nové, až mi bolo ľúto, že tak krátko. Každopádne, bolo vcelku veselé, keď som na požiadanie vysvetľovala výraz CPčkári. Takzvaní "cezpoľní" sa ale neurazili, a vcelku sa na tom pobavili a tak by to podľa mňa malo byť. Rovnako, ako keď nejakému starému prešporákovi poviete, že Blava a tou jednou nohou, ktorou je už pomaly v hrobe, sa tam neobráti, lebo je mu jasné, že nenastal koniec sveta.

Tak si vravím, že by bolo fajn, keby bolo na Slovensku menej ľudí, ktorých zachváti národná panika, kedykoľvek vyhlásim, že naše hlavné mesto je diera. Nie je počuť tú lásku v hlase? Zjavne na tom musím popracovať. Aby som vysvetlila, prečo považujem Bratislavu za dieru, musím si požičať obľúbenú hru, ktorá sa volá RNO. Prvé písmenko je iniciála kamošky a ďalšie znamenajú "na Obchodnej". Dlhé roky sme totiž chodili po tejto frekventovanej ulici a ak by som ju za normálnych okolností preletela za tri minúty, s ňou to bol vždy taký menší výlet. Cestou sme stretli tak dvoch troch známych a časom sa z toho vyvinula hra, kedy sme súťažili, kto stetne v meste viac kamarátov. Včera som si na RNO musela spomenúť, pretože som si po dlhej dobe dala rande so svojím mestom. Neóny síce neboli výnimočné a neblikali, ale aj tak som mala príjemnú deň a v priebehu hodiny som stretla toľko ľudí, až som bola prekvapená. Začalo sa to v električke cestou do mesta. Spoločnosť mi robil známy, ktorého som nevidela celú večnosť a pritom bývame kúsok od seba! Pokračovala som bývalou spolužiačkou zo základnej školy, na ktorú som natrafila, keď som veľmi spontánne vbehla do jednej parfumérky. Ani neviem ako, bola som ošpliechaná rôznymi vôňami a jeden Lanvin na mne, proti môjej vôli, vydržal ukrutne dlho. Keď už som zacítila (doslova), že je čas vydať sa domov, stretla som bývalú spolužiačku, pre zmenu z gympla. Ponáhľala sa na cviká z predmetu, ktorý som si nezapamätala. Lenže moja rokom v Prahe vycibrená vlastnosť - odlákať ľudí od štúdia, sa prejavila aj tu, tak som ju úspešne zlanárila, aby mi na polhodinku robila spoločnosť a zbehli sme vybaviť nejaké veci. Vrcholom ale bolo, keď už som reálne odchádzala domov a pri nástupe do trolejbusu som pomohla s taškou jednej babičke, ktorej som, ruku na srdce, pomáhala už dvakrát tento týždeň, a to na rôznych zastávkach!! Tak nech sa so mnou potom niekto háda, že Bratislava nie je diera! Nekonečné výrazy prekvapenia, kedykoľvek zistíme s niekým, že máme ďalšieho spoločného známeho, prípadne vyjavené komentáre pod fotkami "vy sa poznáte?". Samozrejme, že sa poznáme, toto nie je Tokyo!


Mám na háku silácke reči ľudí, ktorí zo Slovenska päty nevytiahnu. Ja sama viem najlepšie, že Bratislava je moje rodné mesto, ktoré mám rada. Stále si dokážem vychutnať prechádzku v centre, aj keď je pravda, že na to si naozaj netreba brať dva dni dovolenky a obrniť sa trpezlivosťou pri prebíjaní sa hordami turistov z Ruska. Mám tu obľúbené miesta a podniky, rodinu, kamarátov a kopu nezabudnuteľných spomienok. To, že sa ťahám von je skôr moja snaha vytrhnúť sa zo stereotypu, zažiť a vidieť iné. Nech sa ale deje čokoľvek, nepoznám krajší pocit, ako keď pri návate domov v západe slnka zbadám v diaľke bratislavský hrad. Gýč až to bolí, ale nie je lokalpatriotizmus aj o tom?

Carpe diem

Richard Ashcroft z Verve spieva, že "happiness, more or less, is just the change in me, something in my liberty", a má pravdu! Lucky man je jedna z mojich naj skladieb. Prudko motivačná. Taká, ktorú keď si pustím a idem po ulici, ľudia sa za mnou obracajú, pretože sa tupo usmievam a poskakujem si ako malá copatá školáčka z reklamy na Granko. Počúvam aj teraz, ako píšem :)

The Verve - Lucky Man (UK version)
Uploaded by Alexander_Band. - Watch more music videos, in HD!

Každý občas máme krízu. Niekomu pomôže chlácholivá spoločnosť dna fľaše, inému, keď si odpáli dekel na didžine, kde hrá kameň v mešiačke a okolo samý gengsta repa s puklicou na krku (a.k.a. som petržalský pán). Mne pomáha dobre zvolená hudba a film. Miestami nejaký ten gýčik, nie je predsa každý deň ideálny na Bergmana (ten dokonca len v zapadnutých pražských kinách s nezameniteľnou spoločnosťou ;).

Dnes som si teda pustila film, ktorý vo mne vždy vyvolá potrebné nadšenie. Odkedy som totiž odišla z práva (obohraný gramofón, ospravedlňujem sa), čokoľvek, čo znovu nakopne moje kvázi umelecké nadšenie ísť študovať film, je vítané. (Kvázi preto, lebo nebehám po meste s baretkou na hlave, čiernym rolákom a nečítam de Beauvoir :D Zatiaľ.) A v tieto dni, kedy pracujem na 4000 znakoch o tom, prečo som tá pravá na štúdium filmu, som vážne potrebovala inšpiráciu.

V kinách sa o pár dní začne Pattinsonova škála grimás utrpenia z kategórie zvrašteného čela zrelého na botox, lenže môj prípad si vyžadoval niečo kvalitnejšie ako bandu chlapcov bez tričiek (sorry, boys!) Siahla som teda po Dead poets society. Film, ktorý pozná málo ľudí, zapadol do prachu konca osemdesiatych rokov, a pritom je jedným z klenotov kinematografie. O tom, ako správna autorita a citlivé profesorské vedenie môže naučiť mladých chalanov myslieť samých za seba. A div sa svet, ani tam nemusel rapovať Coolio (pamätníci si spomenú :D).

Má to nádherný nádych skôr britských internátnych škôl (súkromná škola, tehličky, jazero, hodiny latinčiny) a začínal v ňom Ethan Hawke, Robert Sean Leonard (Wilson z Housa) a príjemne ako profesor pôsobil aj Robin Williams. Výborne vykreslené postavy zabezpečil scenár, ktorý právom dostal aj Oscara a ja to naozaj výrazne odporúčam na zamyslenie. Pretože pripomenie, že : "We don't read and write poetry because it's cute. We read and write poetry because we are members of the human race. And the human race is filled with passion. And medicine, law, business, engineering, these are noble pursuits and necessary to sustain life. But poetry, beauty, romance, love, these are what we stay alive for."

Takže, keď aj na konci filmu dorazila scéna, kde by som pri každom inom vykríkla, že aj ja som Spartakus, "o captain, my captain" len priamo zaútočilo na moje šminky a ja by som vážne mala zvažovať vodeodolné verzie. Toľko nateraz odo mňa, som motivovaná - idem si čítať, pretože "gotta do more, gotta be more".

PS : ak má niekto k dispozícii Charlieho Nuwandu Daltona alebo Knoxa, dobrovoľne sa hlásim!!

Moja seriálová mladosť, časť 1

Venované každému, kto si zažil moje televízne referencie v každodennej komunikácii ;)



Keď som bola mladšia, internet bol viacmenej v plienkach a filmy a seriály sa pozerali len v telke. Teším sa, že to obdobie máme za sebou, nie som tak odkázaná na obmedzenú ponuku a krutú realitu nemeckých krimi popoludní. Seriály sú teraz in, ale ani predtým to zďaleka nebola katastrofa. Mimoškolské aktivity som mala veľmi obmedzené a s učením som problémy na základnej škole rozhodne nemala, takže mi vo voľnom čase zostávalo objavovať krásy seriálovej kultúry. A ja musím priznať, že ma nemuseli pútať reťazami ku gauču. Časom som dospela až do štádia chodiacej encyklopédie na hercov, kombinovanej s televíznym programom. Dnes som už len to prvé, a tiež nie tak, ako kedysi. Nuč, čo sa dá robiť, starneme :) Bola to ale milá doba, rada na ňu spomínam. Tu je zopár naj titulov z obdobia spred desiatich rokov, doplnené o najobľúbenejšiu postavu a diel.

PRIATELIA

Obligátne a nech mi nikto nehovorí, že si to nepustí kedykoľvek k obedu, keď to TV Narkóza vysiela. A vysiela prakticky nonstop už dlhé roky - asi si "I'll be there for you" vzali príliš k srdcu. Uznávam, je pravda, že posledné série boli trošku kŕčovitejšie a nie vždy sa diely vydarili, ale je to kult a miesto v tomto zozname im jednoznačne patrí.

• Chandler
• 3 x 13 "The One Where Monica and Richard are Just Friends" - konkrétne časť, kde Joey číta Malé ženy a Rachel Shining

ALLY MCBEAL

Vychudnutá Calista Flockhart, spoločné toalety, zvony, záchodová doska na diaľkové ovládanie, podprsenka na tvár, Barry White, fishizmus, podkolenný erotogénny bod, Lucy Liu, stále vianočne vyzerajúci Boston, pískanie nosom, božskýýýý bar pod prácou, absolútne šialený pracovný kolektív a Robert Downey jr. (!!) Mám pokračovať? Z vlastnej skúsenosti viem, že takto to v advokátskych kanceláriách nefunguje - večná škoda! Možno by som z práva neodišla :p

• John/Richard (nevedela som sa rozhodnúť)
• žiaľ, konkrétne epizódky sa mi zliali, ale určite niečo z prvej alebo druhej série

POHOTOVOSŤ

Chicagská všeobecná nemocnica bola veľmi dlho zdrojom zábavy pre mnohé slovenské domácnosti, vrátane tej našej. Prestávky medzi zemepisom a telesnou vyplnené hádkami, či je lepší Luka alebo Carter (pokiaľ ide o mňa začínala som pri Carterovi a končila som s mňam Goranom :) a intro hudba taká kvalitná, že som mala zimomriavky každý jedenkrát! K tomu hektolitre krvi a výborne napísané postavy. Čo viac si môže papučová verejnosť želať?

• Romano - ten skvelý cynizmus dokázala zabiť až helikoptéra.
• 6 x 13 - asi nie najobľúbenejší, ale rozhodne zostal najviac v pamäti. Ten, kde smrteľne bodnú Lucy.
  

Pôvodne som plánovala vybrať len tie naj, ale keďže som strávila pred televízorom príliš veľa hodín a je mi ľúto niektoré nespomenúť, bude aj pokračovanie :)

20 rokov po

Pred pár dňami som bola s rodičmi na návšteve u mojich starých rodičov. Aby som pravdu povedala, nikdy sme sa doma nerozprávali o politike - bola to priam zakázaná téma - takže ma mimoriadne šoklo, keď sa bežná rodinná nedeľa zvrhla v generačné besnenie. Miestami sme po sebe zvyšovali hlasy a odchádzala som odtiaľ výrazne nesvoja. Je zvláštne, že sa to udialo len pár dní pred výročím Nežnej revolúcie, pretože nikomu ani nenapadlo, že je november a pritom sme sa hádali o tom, či je dnes lepšie alebo bolo kedysi.

Teraz ale nemám v úmysle zaťažovať rozborom politickej situácie. Skôr ma trápi iná vec. Pri všetkých tých záberoch z osemdesiateho deviateho a vetách ako "utvorte koridor", na mňa dolieha pocit zbytočnosti. Mladý človek má totiž potrebu sa búriť. Proti systému, čomukoľvek. Stále mi však z toho vychádza, že nielen ja, ale celá moja generácia je akási zaspatá. Plná apatie, zmierená s podmienkami a neschopná nič zmeniť. A pritom vecí, za ktoré by sa oplatilo bojovať je predsa toľko! Len dnes má na to nervy a odhodlanie veľmi málo ľudí. Vo filme Vlna bola jedna krásna scéna, kedy si sám režisér strihol cameo a v zafajčenom bare dostal zo seba úžasnú múdrosť, ktorú môžem parafrázovať aj ako "čo sa dá čakať od spoločnosti, kde najvyhľadávanejšou osobou na internete je Paris Hilton." Smutné.

Koľkokrát som si vravela, aké by bolo zaujímavé skočiť si do šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokov alebo len tak stáť v dave na SNP a štrngať kľúčami. Skrátka, I wish I was a punkrocker with flowers in my hair (nádherne výstižný text). Lenže nemám TARDIS, a tak musím žiť v prítomnosti.

Čo som dnes teda robila? V deň dvadsiateho výročia revolúcie som, prosím pekne, strávila nakupovaním z donútenia a pozeraním zlých filmov. Úžasné. Nebolo by na tom nič také strašné, keby som sa pri tej rodinnej hádke toľko nedušovala, ako dobre, že dnes máme, čo máme. Toho by bez "novembra" nebolo a moje predstavy a ilúzie o štúdiu vonku (západným smerom) by napríklad ani neexistovali. Pravdepodobne je najdôležitejšie, že si to uvedomujem a zamyslela som sa, ale dnes je mi zo všetkého tak celkovo nanič, že by mi asi pomohlo, len keby som hodila zápalnú fľašu niekomu do okna. Najlepšie sebe samej, možno by ma poriadne osvietilo :)

Bola som na balete

Minulý týždeň som dostala kultúrny záchvat. Vyzeral asi tak, že som vletela do pokladnice Slovenského národného divadla a s diárom v ruke som vymýšľala, čo všetko chcem vidieť. Hamlet bol nutnosťou, potom mi do oka padol Dom v stráni a ani neviem ako, kúpila som si lístky aj na nový slovenský balet Everest. Nechala som tam ťažko vydreté peniaze za lepenie vzoriek vitamínov na reklamné letáky, ktoré mali na titulnej strane vskutku nepríjemne pôsobiace dieťa, ale to mi bolo jedno - keď som sa vo dverách míňala s Rothom (Pán Herec) - bolo to ako znamenie, že na divadlo aj posledné prachy :) A v piatok som sa v tom relatívne aj utvrdila. Chvíľku trvalo, kým som si našla adekvátnu spoločnosť, pretože reakcia "jasné, nadrogujem sa a môžme ísť" nie je práve to nadšenie, ktoré som očakávala, ale nakoniec som si dojednala veľmi príjemnú spoločnosť a kultúrne vyžitie sa mohlo začať.
Radšej nejdem komentovať bratislavskú dopravu o šiestej večer v piatok pred kvázi predĺženým víkendom, tak len poviem, že sme po krúžení na parkovisku zaparkovali tak trošku opodiaľ a ten beh do divadla (piatok trinásteho-fakt som nemohla doraziť načas) bol vskutku očarujúci. Ženúca sa v bielych šatách a na opätkoch som z diaľky pravdepodobne vyzerala ako záclona na vychádzke, ktorá má navyše v obľube fastfood. Keďže sme nestíhali jesť podľa predstáv, absolvovali sme rýchlu zástavku v Auparku, kde sme videli Riša Mullera (Pán Spevák) a potom už len frenetický šprint na prízemie vľavo hore a medzitým sendvič a shake v ruke a zaručene vznik nejakého žalúdočného vredu. Napriek snahe sme meškali päť minút, takže nás poslali hore na balkón, kde nám chalanisko ani lístky necheckol, takže odteraz chodím do divadla zásadne o pár minút neskôr a bez lístka :p
Ak ste nemali to šťastie zachytiť vôbec nie kŕčovité ranné šou na obrazovke, kde sa v priebehu desiatich minút človek dozvie okrem proma na Everest aj nový recept na avokádovočučoriedkovú masku, ktorú možno napatlať na tvár ako nový hit v kozmetike, následne ju použiť ako plnku do kuraťa a ešte s tým aj vyčistiť babičkine striebro (všetko za spevu zboru základnej školy z Hornej Dolnej) , tak posúvam info. Tohtoročnú sezónu divadlo otvorilo s mottom "nebojme sa baletu" a pri tejto príležitosti vznikol Everest. Žiadne jazero, skôr nová perspektíva na tanec. Hudbu napísal Pavol Hammel, a hoci som tŕpla, bola úplne v poriadku. Čo ma ale priam zdvíhalo zo stoličky bola ženská vokalistka, ktorá si zrejme pomýlila budovu alebo jej nikto nepovedal, že Superstar sa natáča v Inchebe (a v nedeľu!). Texty, ktoré mi tiež nijak radosť nerobili, potom v jej podaní vcelku týrali. Lenže neprišla som na koncert, ale na balet - a ten bol výborný. Minimálne, pokiaľ ide o choreografiu a scénu, ktorá výrazne prekonala moje očakávania a miestami ma nechávala bez slov.


Nakoniec sedieť na balkóne vôbec nebol taký problém, pretože ako sme schádzali počas prestávky do foyer, sám pán Radačovský (Pán Absolútne Sympatický Choreograf) povedal, že zvrchu dostávajú niektoré scény úplne iný rozmer.
Odchádzali sme, myslím, spokojné! Večer sme uzatvárali v kuchyni nad čajíkom a milkou, v spoločnosti rozkošnej a mierne šialenej čiernej mačky, ktorá sa neváhala vopchať za kuchynskú linku alebo naháňať môj tieň na stene. Doma som odomykala o pol druhej a ešte pred spaním som si musela pozrieť úryvok z Billyho Elliota - bola som predsa na balete.

Viac ako papiernícka úchylka

Svoju vášen pre zápisníky a diáre som už spomínala - nastal čas zhrnúť favoritov.

MOLESKINE - dokonalý denník

Už dávnejšie som ho obchádzala a vravela si, že veď na narodeniny možno..., ale akonáhle tieto predražené radosti začnem príliš riešiť, nikdy sa nedokopem kúpiť si ich. Našťastie (z mnoha dôvodov) nastala v auguste obrovská osobnostná kríza, ktorá vyústila v absolútne spontánny nápad - kúpiť si moleskine (a odísť zo školy). Nová éra! Doteraz som väčšinou mala klasické zošity v hrubej väzbe, pretože denné plánovače a la Bridget Jones mi nastačili - mojimi jedinými zápismi totiž nie je len aktuálna váha, počet cigariet a väčsinu času naozaj neriešim, že "will find nice sensible boyfriend and not continue to form romantic attachments to alcoholics, workaholics, peeping-toms, megalomaniacs, emotional fuckwits or perverts."

Jednoduchý a elegantný tvarom a farbou a na výber veľké možstvo rôznych veľkostí, pričom na zadnej strane je spravená kvázi tajná prepážka. Ja konkrétne vlastním Ruled Notebook Large - čierny, s pevným obalom, pretože každý paperback (alebo nepevný obal), ktorý prežije deň v mojej taške si môže gratulovať k hrdinskému výkonu.
Ceny sú nadhodnotené, ale ja by som ho, napríklad, za žiadnu handru nevymenila. Vyhovuje mi vcelku vysoký počet strán a to, že dobre vyzerá! Komerčný ťah o tom, že ich využívali aj Hemingway, Picasso, či Wilde, je už len bonus navyše.

PAPERBLANKS - dokonalý zápisník

Prvý paperblank som si kúpila ešte vo Francúzsku na jednej z výmen. Mohla som mať 16 a bola som z neho unesená. Na obale boli úryvky z Charlotte Bronte a dlho som sa naň len výstavne a s obdivom pozerala.


Časom som zistila, že bol trošku zbytočne veľký a ani riadky neboli nahusto a podľa predstáv. Lenže paperblanks má tak širokú ponuku, že ich nádherným obalom sa nedá odolať a ja som nedávno som podľahla. Svoj zápisník mám len pár dní, ale neviem si ho vynachváliť!! Originálne magnetkové uzatváranie a tá farba :)
Odporúčam vykliknúť si www.paperblanks.com a minimálne sa pokochať niektorými výtvormi, pretože sú fakt krásne. Ochutnávka brokátovej kolekcie :

prípadne kolekcia Footwear

KROLL AGENDA (Luc Pire édition) - dokonalý diár

Posledný z kategórie dokonalých je diár od chlapíka menom Pierre Kroll. Tento belgický karikaturista sa narodil v Kongu a každoročne sa predáva diár vcelku veľkého formátu (žiaden minikabelkový yorkshir) s jeho kresbami. Ten svoj som dostala na rok 2008 a fakt mi ho každý závidel. Je pravda, že nie každý vtipy pochopí, pretože vetičky k obrázkom sú po francúzsky, ale minimálne tie kresby sú očaraujúce!! Pri každom dni kopa miesta na poznámky, plus občas miniatúrne obrázky k známym sviatkom. Určite odporúčam www.kroll.be pre zoznámenie s tvorbou Krolla a diár je skvelý darček pre akéhokoľvek frankofóna :)
Ja som tento rok pauzovala, ale dnes už nemusím čakať na to, že mi to niekto prinesie - stačí si ho objednať cez internet.

Niekto by mohol namietnuť, že neviem, čo s peniazmi a trvám na hogo fogo buržujských zápisnikoch, ale no taaak - moja stará mama vždy hovorieva, že radosť si treba robiť!

Song na depku

Tieto dni končí nadšenie jeseňou a začína sa obdobie nadávok na hnusné čľapkanie, prípadne vodičov MHD, ktorí takmer vždy tak láskavo zatvoria dvere pred nosom. Za chlapom a autobusom by sa behať nemalo - príde ďalší. Ale tak ako za tými chlapmi nebehám, za busmi sa ženiem dennodenne...Napriek všetkému sa snažím, aby mi cold november rain nezobral dobrú náladu, ktorú si snažím pestovať. Lenže občas je to neudržateľné a vtedy prichádza na pomoc Mika. Presne ten, ktorý sa snažil byť ako Grace Kelly. Toto video už má nejaký ten mesiac a je to absolútna šialenosť, ale mne sa aj tak páči - chlapec sa neberie vážne a ja sa bavím zakaždým, keď si ho pustím. Vytrhne z každodennej šedej reality naháňania sa za peniazmi a titulmi. A ruku na srdce, koľkí z nás takto blbli (blbnú) pri svojich kazeťákoch? :)

LaCultura

Pondeľňajšie rána bývajú kruté. Víkend definitívne za nami, ten nadchádzajúci v nedohľadne. Tupo hľadím na monitor, dúfam, že nezazvoní telefón s nejakou dobre mienenou pripomienkou od šéfstva a spomínam na to, čo bolo pred rokom. Asi som presviedčala samu seba prečo neísť na tú alebo onú prednášku a pekne som sedela na intráku, užívajúc si výhľad na opustený dom oproti, ktorý mal rozbité okno. Sídlili v ňom holuby a príležitostne topánky alebo iné veci, ktoré sme v záchvatoch nadšenia (a miestami ľahkej pripitosti) hádzali z okna my alebo záchranari (feši medici odvedľa)...krásne spomienky. Zostáva mi len veriť, že od septembra vyjde škola presne podľa predstáv a opäť mi život začnú otravovať profesori a semináre, ale tentokrát mi to nebude vadiť (aj keď s mojou povahou..no, nekomentujem radšej:). Dovtedy sa môžem a musím venovať dvom veciam - filmom a písaniu, a keďže tieto dve veci sa mi spájajú do jedného slova, nastal čas spraviť malé promo LaCulture.




Web, ktorý dáva priestor ľuďom, ktorých baví písanie a prináša "kulturní dění jinak" :) Články z koncertov, výstav, recenzie a všetkého okolo. Funguje zatiaľ niekoľko mesiacov a ja pevne verím, že pribúdať budú ako mesiace, tak aj klikači (čitatelia znie ako zo Slovenky), nielen preto, že tam prispieva aj moja maličkosť, ale hlavne preto, že keď už sa človek vyhrá s textom, je fajn vedieť, že si to aj niekto prečíta ;)

1, 2, 3...klik, www.lacultura.cz

Bibliotéka 2009

Bratislavskú Inchebu navštívim len raz za čas a rozhodne nie kvôli prenosom CSHS (superstar). Naposledy som zabsolvovala Interbeauty a okrem biosekcie a rozšafných talianskych kaderníkov ma tam nič zvláštne nezaujalo, takže som dúfala, že Bibliotéka šampóny a umelé nechty tromfne. Úspešne.

Posledné roky nečítam tak veľa a často ako by som chcela, ale stokrát radšej sa prehrabujem v knihách ako tlačiť sa s pipenkami, čo prišli dokúpiť omietku do zásoby. Vybrala som sa rovno v piatok, pretože cez víkend som busy a navyše, každý veľtrh býva v nedeľu už vykradnutý. Aj keď som miestami mala pocit, že tento bol vykradnutý už v piatok, odchádzala som našťastie spokojná...ale rozhodovanie to bolo príšerné.

Určite ste zaregistrovali, že od októbra svietia vo všetkých nákupných centrách vianočné stromčeky a Mikuláš je takmer celoročná udalosť. Miestami mám dojem, že žijem len od Vianoc do Vianoc (a tentokrát to nie je Metodka syndróm, že v apríli - dvakrát sa vyspím a je Štedrý deň). Včera to bolo prvýkrát tento rok, čo som sa cítila vianočne a nevadilo mi to. Medzi množstvom kníh som dostala sviatočnú náladu, že si niečo kúpim. Otec zásadne fičí na knižnici a zaručene by som sa do vkusu netrafila a pokiaľ ide o maminu, tá má, prosím pekne, už takmer rok vedľa postele Twilight a pestuje si ho ako aktívny lapač prachu bez toho, aby si túto nesmierne hodnotnú beletriu hodnú ruských klasikov prečítala. Kniha by fakt nebola vhodná pod stromček (jedine, že by nás Rusi zas od plynu odstavili a museli by sme si kúriť po svojom. Ale to by som asi zohnala niekde Malého princa - ten by bol najvhodnejšie kurivo...).
Keď už sme pri tej hodnotnej literatúre, v stánku Evity press striehli na svoje obdivovateľky aj Timea a Evita - vyzerali vcelku kočkovsky, ale keďže som po ruke nemala žiadne z ich veľdiel, po podpis som sa nezastavila. Sorry, dámy, možno nabudúce ;)

Môjmu oku ulahodili tri odlišné veci. V honbe za zdokonalením mojej angličtiny som držala v ruke Iana McEwana v originále, s cenovkou 10. Potom prišla kniha s lacným, ale podmanivým názvom - Paris, mon amour. 9,90. Krásne fotky a záhadne sa mi ju darilo otvárať niekoľkokrát na tej istej fotke...žiaľ, nech sa snažím ako chcem, neviem ju na webe nájsť, tak aspoň toť, titulka.




Akokoľvek je ten titul pravdivý (je t'aime, pour toujours!), vravela som si, že fotiek je na webe plno a ako to býva, keď sa dvaja bijú...domov som si odniesla nakoniec niečo úplne iné. Odmalička trpím obsesiou diármi, denníkmi a blokmi, takže som neodolala a dorazila domov s očarujúcou záležitosťou od Paper blanks (9) - chýbalo mi niečo na poznámky k filmom, hudbe, prakticky k čomukoľvek, čo mi napadne a nechcem to písať kade-tade po zdrapoch. Ododnes teda vláčim so sebou túto fešandu!

Ďakujem Lu za asertívnu SMSku, inak by som tam so zúfalým výrazom vyplašeného zajaca stála ešte dodnes.