Bola som v kine

Odkedy som sa vrátila z Prahy domov, doma nastal zvláštny stav. S rodičmi sme sa opäť snažili nájsť návrat k symbiotickému spolužitiu. Nie vždy to ide, ale snažíme sa. V prvom rade žiť s niekým, ako som ja, je príšerne náročné. Som výstavný bordelár, ktorý sa s obľubou dlhé hodiny váľa v posteli a úcta k rodičovskej autorite je pre mňa len prázdny pojem, ktorý považujem za dogmu, čo sa deťom vlieva do hláv (ale tejto teórii sa teraz nechcem venovať, vydala by na dlhé stránky výplodov mojej chorej mysle). V skratke - mať deti ako som ja, rovno si to hodím. Každopádne, s rodičmi mám úžasný vzťah, za ktorým si stojím a nemenila by som ho za nič na svete. V poslednej dobe sme si s maminou vytvorili pekný rituál pozerania filmov. Nič prevratné, ale keď si vezmem do úvahy, že ja by som na ten monitor čumela aj tak, je to pekný spôsob spoločného trávenia času. Jediné, čo to vyžaduje sú titulky, pri sťahovaní (a čítaní) ktorých miestami šediviem, ale čo by človek nespravil pre harmóniu rodinného krbu? Horšie je, keď mi začne kňučať, aby som stiahla nejakú "dobrú detektívku alebo komédiu" a ja jej darmo vysvetľujem, že také sa už dávno nenatáčajú (ale robí pokroky:). Úplne najhoršie ale je, ak sklame film. A to je to, čo sa mi posledné dni deje skoro stále. Jeden za druhým a včera to vyvrcholilo Avatarom.

V predchádzajucom poste som písala, že sa nekoná žiadne 3D. Ach, ako som sa mýlila. Pri dverách do kinosály mi odovzdali čierne plastové okuliare a Pali sa podelil o rozkošnú historku o nejakom chalanovi, ktorý raz dorazil na obdobné premietanie nahulený s vetou "JB, toľko slepých v kine som ešte nevidel". Ak ste sa nesmiali, je to preto, že písané to nevyznie tak dobre (alebo preto, že neviem rozprávať vtipy), ale prisahám, že som sa na tom zabávala. A to bol len začiatok.

Šťastie, že sme sedeli relatívne separé, takže vlastne jediní, kto nás nenávidel boli ľudia nad nami a cez uličku. Ale užili si nás poriadne. Každý, kto ma pozná a bol so mnou aspoň raz v kine, vie, že komentujem, čo vidím (ešte aj trailery a s obľubou aj divné mená v titulkoch, ktoré už nikto nečíta, pretože ide o marockých kaderníkov, ktorý sa starali o vlasy Jennifer Lopez, keď natáčali dve scény v exteriéroch), lenže v kombinácii s Jacky a Palim sa prakticky každých päť minút ozvala nejaká analógia na iný film alebo len trpiteľský povzdych a za tým dlhý smiech. Ten ma na moment prešiel, keď som sa dozvedela, že sme na do slovenčiny dabovanej verzii. Naposledy sa mi to stalo so sestrou a jej frajerom, a bolelo to asi rovnako, ale kašľať na slovenskú tradíciu vraždiť herectvo, ak by bol Avatar dobrý film. Lenže nie je.

Ekologická agitka? Fajn, nemám problém. Modrí kvázi ľudia? Ok, veď nemusíme byť len čiernobieli. Sam Worthington? Hello, stačí, aby hlasom Dušana Cinkotu (!) vyrukoval s nejakou hláškou a hneď film naberá na kvalite, ale keď Pocahontas Šmoulinka stretne Titanic a cliché strieda cliché, nepomôžu ani silné upozornenia pred filmom, že mám prispôsobiť kritéria. Figu borovú. Avatar je dychberúci vizuál, ale tam u mňa končí. Cynik som a budem, ale to nemá nič spoločné s tým, že scenár moholo byť napísaný oveľa lepšie a to aj bez toho, aby sa stratila myšlienka a posolstvo. Pri scénach s vojenským veliteľom, akože zlý zjazvený ujo, sa mi chcelo od zlosti plakať nad šablónovitosťou asi rovnako, ako keď moja suseda vykrikuje na Juana Emiliana, že je to hajzel a Anchelu Rozáriu si nezaslúži. Rovnako si myslím, že nie je v poriadku, ak na začiatku dve a pol hodinového filmu viem, ako to skončí, akurát mi chýbajú presné detaily o tom, kto ako pomrie, ale Cameron sa postaral o barličky aj pre nevidiacich a celý film je dokonale predvídateľný. Môj milý James, takto to ďalej nepôjde a ak budeš v marci brať sošku za soškou, asi sa budem hnevať (iba tú za zvuk milerada prepáčim, tá sa priam žiada!) a možno ti to neodpustím.

...a to nekomentujem, čo zas hrala Michelle Rodriguez. Tá si užila našej pozornosti asi najviac.