Guilty pleasures

Angličtina má plno krásnych výrazov a toto je jeden z nich. Vzťahuje sa na niečo, z čoho má človek obrovskú radosť, ale potichu a pri niektorých by radšej zaprel vlastnú matku, ako sa priznal. Pokiaľ ide o mňa, mám ich príšerne veľa, najmä v oblasti filmov, seriálov a hudby. V knihách ma to, našťastie, obišlo, lebo ak na mňa niekedy príde nekontrolovateľná chuť objednať si v Ikare knihu Keleovej Vasilkovej, svet sa bude naozaj rútiť do záhuby.

Rozhodla som sa podeliť o pár kúskov, ktoré do oblasti guilty pleasures jednoznačne patria (niekde viac guilty, inde viac pleasures).

1, boybandy - aby bolo jasné, nie všetky a vždy a áno - uznávam, býva to zlé, ale spadá to do kategórie ľahko zapamätateľných songov, ktoré si človek pohmkáva celý deň a preklína cukríkových chlapcov, ktorí to odspievajú, lebo, pozrime sa pravde do očú, koľko z nich si aj niečo zložili? Lenže niekedy nejde odolať. Za všetky vyberám New Kids on the Block alebo v žargóne - NKOTB, ktorých Step by Step si pamätám ešte z raného detstva. Nedávny comeback stojí tiež za zmienku, najmä skladba Summertime, v ktorej sa, dnes už postarší tatovia, snažili v bielom a s rozhalenou hruďou prinavrátiť zašlú slávu tanečkami a rukami do rytmu v štýle "side to side". Spomienky na skúškové...popojedem :)

2, ..., pri ktorých revem potoky sĺz - jedna kamoška, to najmilšie stvorenie na svete raz o sebe vyhlásila, že je necita, tak som sa zaujímala, že čo som potom ja a odpoveď znela "citovo odumretá". Kúska pravdy na tom bude, ale keď už nič iné, dokonale si svoj emočný život nahrádzam a nachádzam v amerických "presne viem, kam zatlačiť" filmoch. Výborný príklad je Armaggedon. Z tých relatívne novších som slušne slzila aj pri smrti Hectora v Tróji, a jednoznačným víťazom je Russel Crowe. Ako Maximus ma dostane vždy, keď sa vkradne na obrazovku môjho monitora. Minulý rok som si Gladiátora púšťala pred skúškou z Rímskeho práva, ako motiváciu. V mojich očiach úžasný film a srdcovka a stále tajne dúfam, že Ridley Scott natočí opäť niečo z Ríma, ako kedysi plánoval. Momentálne mi nezostáva nič iné, ako tešiť sa na Robina Hooda (a že sa teším!).

Každopádne, niečo, čo ma rozplače zaručene do dvoch minút, je Pavarotti a Nessun Dorma v Paríži. Nám, operným buranom, stačí aj niečo tak prefláknuté, ako nesmrteľná ária z Turandot.

3, God save the queen - alebo ako milujem britský prízvuk. Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo, ale nastalo to asi v čase, keď som hriešne podľahla čaru seriálov, ktoré k nám dorazili s vypršanou expiračnou dobou dlho dlho po premiére za veľkou mlákou. House MD - tam som začínala, kamarát mi to nosil v svojom iPode, zlaté časy...a potom prišla lavína, ktorá sa neskončila doteraz. Vtedy, ešte na susedovom serveri, som objavila Doctora Who. V Británii legendárny seriál o time-lordovi- "Doctor who?", "just the Doctor", ktorý cestuje v modrej telefónnej búdke v priestore a čase, má dve srdcia a po smrti aj schopnosť regenerácie, čo v praxi znamená nového herca a nikomu sa to nezdá čudné. Celý seriál je dokonale bizarný, vtipný, dramatický a hlavne, britský. Čo neznalý jedinec nepochopí, ale rozdiel medzi americkou a britskou tvorbou je ako päsť na oko. Nasledovali klasické britcomy ako IT crowd, Coupling a nesmrteľné Black Books (tragické, že musím vybrať len pár videí na ukážku) a v súčasnosti, Merlin :) (Mici, treba riešiť to Francúzsko :) V letnom skúškovom obsesia britským akcentom zašla až tak ďaleko, že keď sme objavili na YouTube videá "nauč sa proper škótsku angličtinu", púšťali sme si to dokola a chodili po chodbách intráku snažiac sa vysloviť správne škótske "r".

Coupling - kombinácie Sexu v meste a Priateľov.

Black Books - sitcom o kníhkupectve, ktoré vlastní Bernard Black - jednoznačná inšpirácia do budúceho života!