HollyRoth

Asi pre nikoho nie je prekvapením, že len dva dni po tom, ako som sa vrátila na Slovensko, som mala naplánovanú návštevu divadla. Už v októbri sme sledovali web národného, aby sme si nenechali nič ujsť. Na december padlo predstavenie HollyRoth, ktoré neviem, akým zázrakom v minuloročnom zozname videných nefigurovalo. Bohužiaľ, neroztrhnem sa, fakt nemôžem vidieť všetko, akokoľvek by som chcela. A že chcem. Včera som sa usadila na drevenú stoličku v Štúdiu a v univerze sa ozvalo veľké klik – veci do seba opäť zapadli.

M. pri mojich zmienkach o divadle vždy poznamená, že nech ide o čokoľvek, nepochybuje, že je to dekadentné a hrá v tom Roth. Teším sa, keď ma kamaráti poznajú, ale ten opis nikdy nesedel lepšie ako teraz. HollyRoth je totiž jednoznačne experiment. Experiment, ktorý okrem iného získal ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu. Keď hovorím, okrem iného, myslím tým Dosku za najlepší mužský herecký výkon, ktorá poputovala zas a znovu do rúk fenomenálneho Róberta Rotha.
HollyRoth zďaleka nie je klasickou hrou v pravom slova zmysle – žiadna psychologizácia postavy, prerod, prípade interakcia s ďalšími charaktermi – napriek tomu dokáže zaujať širšie publikum a tu sa ukazuje zásluha naštudovania. Pán režisér, Rastislav Ballek, klobúk dole – naozaj ide o maximálne originálne dielo s nápadom a vychytávkami, ako napríklad tradičná hamletovská lebka, či práca so zvukom.

Čo by ale bola takto nastavená hra bez správnej voľby herca. Róbert Roth si síce v úvode môže natrieť na tvár bielu farbu a červený rúž a pripomínať tak Jokera Heatha Ledgera, ale táto fyzická podoba sa okamžite stratí v momente, keď nastane jeho herecká one man show a z jeho úst začnú plynúť repliky. Miestami s kadenciou žien z rodu Gilmorovcov, inokedy s pomalou precíznosťou sústrediac sa na veľmi špecifickú jazykovú zložku. Tá, ako som sa neskôr dozvedela, trhala C. uši. Našťastie, ja nie som poznačená východoeurópskymi štúdiami, takže som si nesprávne umiestnené prízvuky ani nevšimla. Užívala som si slepú adoráciu Rotha, ktorý skutočne exceloval a ktorý, nech mi zvyšok hereckého súboru národného divadla odpustí – prevyšuje kohokoľvek, kto s ním kedy zdieľal javisko. Osobne som sa najviac šuchorila spokojnosťou, keď si na hlavu nasadil žltú papierovú korunu a ja som si v duchu vravela, že krajšiu metaforu si skutočne neviem predstaviť.