Pár slov od pohára bieleho

Klátim sa domov ovešaná taškami z neskorého večerného nákupu. V nich samé mňamky na šaláty. Doma som presunula laptop do kuchyne, otvorila si fľašu Chardonnay a začala si chystať večeru popri skvelej muzike. Skonzumovala som ju pred monitorom, musela som predsa dopozerať Bridget Jones. Už pre istotu nepočítam koľkýkrát...jeden americký novinár uverejnil článok o tom, že britské tridsiatničky by si mali uvedomiť, že Bridget je len fikcia a nie dokument. Fuh, ešteže len Britky, odľahlo mi :).

Cítim sa tak nejako staro. Bude to tým, že si robím večere sama, prázdny byt a tak. Ok, starala som sa o seba aj na intráku, ale tam bola kuchyňa vždy plná chlapov, ktorý tam stvárali absolútne kulinárske dobrodružstva, pričom baby končili pri veľmi jednoduchých veciach, mňa nevynímajúc. Dokonale si pamätám, ako sme s B (sorry, mici:) stáli nad hrncom so sáčkovou polievkou a skúmali, či tá zelená brokolicová masa už zovrela. Nezovrela. Môžem povedať, že sáčkové polievky už ale viem robiť.

Každopádne, bude to možno tým vínom, zimou, ktorá sa konečne tvári ako zima (minimálne teplotne), ale nejako prichádza zimná nostalgia. Mám každoročnú tradíciu denníkového bilancovania roka a nejako nemôžem uveriť, že o dva týždne je to tu zase. A spomínala som už, že sa cítim tak príšerne staro?? 21 a vždy, keď zbadám na ulici nejakú slečnu so zelenou stužkou na kabáte, mám chuť jej skočiť po krku. Tento víkend napríklad som bola na víkend u starých rodičov, ktorý sa pred dvoma rokmi presťahovali z Bratislavy do dediny na Záhorí (ach). V nedeľu večer som stála na opustenej ulici - čakala som na bus. Poletovali vločky snehu, lampy poctivo svietili a cez cestu prebehol miestny guláš. Mrazilo, ale nebola mi zima. V ušku sa mi zrazu ozvala Alanis Morisette (...."it's like ten thousand spoons when all you need is a knife") a ja som sa presunula v čase aj priestore do detstva, keď som zimy trávila u nás na chalupe. To je miesto, kde sa sneh pod nohami neroztápal, ale krásne vŕzgal. Čo bude o pár rokov? Nemyslím meteorologicky. Už sa cítim ako babky, ktoré sa stretnú a nemajú väčšej radosti ako vysvetľovať a vnucovať "za našich čias". Chýba mi už len, aby som od rána do večera rozprávala o tohtotýždňovej návšteve u lekára. Ok, preháňam, ako ostatne vždy, ale ako naposledy povedala Ivka, progres nezastavíš. Moja mladšia sestra už viac ako rok žije mimo domu, spláca auto, stará sa o seba a žije si k vlastnej spokojnosti, s partiou je problém stretnúť sa raz za pol roka a mám ešte ďalšie položky v zozname, ale keďže som viazaná "PS. nešíriť ďalej", tak len poviem, že fuh, progres k**** nezastavíš.

Ach, akokoľvek potrebujem tieto osamotené večery kvôli psychickej očiste, vždy ma dostanú do takej zvláštnej nálady...

Video nie je nutné riešiť.
A keď už, tak Pýcha a predsudok môže byť - aj film, aj kniha.