Zákaz vjazdu

Ako som spomínala v jednom z predchádzajúcich príspevkov, nedávno sa mi zadarilo vrátiť sa domov po dlhej dobe v alkoholickejšom stave ako zvyknem. Je síce pekné, že existujú aj hlbokomyseľné skupiny ako "viem sa zabaviť aj bez alkoholu", ale povedzme si otvorene - o čo väčšia sranda je to s ním? Večná škoda, že nasledujúce rána bývajú hmlisté a často v znamení ďalšej hlbokej myšlienky "čo si nepamätám, sa nestalo." Osobne preferujem druhú teóriu, aj keď som ju zatiaľ nijak zvlášť nemusela aplikovať, pretože okná sa mi, našťastie, vyhýbajú (klopem na drevo), ale napriek tomu sa občas pristihnem ako lovím v pamäti, či som policajtom pri kontrole dokladov ponúkala kávu z môjho kelímka alebo som si od predavača v Mekáči pýtala cheese-lo. (Prvé sa mi pred pár rokmi stalo - milá príhoda a druhé je už legendárny spôsob objednávky, ale R-ko na tom má kamarát). Minule ma preto zarazilo, že som v tom veselom stave v predstihu myslela na svoju zúfalú rannú túžbu identifikovať detaily predošlého večera a múdre veci som zapísala. Listovala som si v zápisníku a čo nevidím, minitabuľka s názvom "Zákaz vjazdu". Tak som začala lúštiť - vcelku zdĺhavý proces - mám príšerne vypísané písmo a miestami je moja chorá myseľ presvedčená, že stačí napísať vlnovku a tá obsiahne štyri písmená, ale nakoniec som pochopila a nad hlavou mi zasvietil Osram. S kamarátom sme si vzájomne vytvorili trojpoložkový zoznam zákazov pre budúcich potenciálnych partnerov (tie slová znejú tak vtipne už keď ich píšem. Popojedem.). Ja som vcelku štandardne vyrokovala s nasledovným :

1. pseudointelektuálky
2. sliepky z Ekonomicke Univerzity (musí spĺňať obe kolonky)
3. blondínky (asi mám nejaký komplex :D)

... a z jeho strany mám zakázané :

1. hiphopová subkultúra
2. model
3. doky - terminus technicus, vysvetlím - každé leto je úžasný úkaz sedieť v centre Bratislavy na terase akéhokoľvek podniku. Nie je totiž šanca uniknúť britským turistom, ktorý sa skupinovo a húfne vyberajú do tak sofistikovane propagovanej Partyslavy. Potom musia byť na toaletách vylepené obrázky s textom v angličtine a priamo od ambasády, aby Briti nerobili hanbu Kráľovnej (true story!). Skrátka sa nemôžete zbaviť dojmu, že liverpoolske doky sa vydali na rozlúčku so slobodou a fontána na Hviezdoslavovom námestí je to práve miesto, kde sa vymočiť.

Keď sa tak zamyslím, a nebolí to, možno to vôbec nie je zlý nápad. Teda, nie že by som plánovala spustiť sa s nejakým robotníkom, ktorý predtým, ako pózoval pre časopis Záhradkár, objavil čaro rapu, ale aspoň viem, kde nezačať. Pokrok? :)