Berlin 1

Mám po dovolenke. Ako veľmi som sa nevedela dočkať, tak rýchlo ubehla a jednoznačne mala svoje zaujímavé momenty. Pre poriadok uvediem, že som bola za svojou Mici, ktorá spolu s A., Rybou a Skejterom trávia leto v Berlíne, kde pracujú a ja som sa im na štyri dni votrela do spoločnosti a možno aj do priazne.

UBYTOVANIE

Princíp nízko-nákladového výletu je obmedzenie výdavkov na minimum a buď si človek vezme stan a ide na niekam do lesa alebo zneužije niekoho, kto má zabezpečené ubytovanie a nanominuje sa mu doňho. My, mestské deti, nie sme veľkými fanúšikmi stanovačky, takže plán B je vždy lepšia verzia. Plán B ako B, plán B ako Berlín.

Baby bývajú dosť ďaleko od centra, v časti, ktorá dokonale vystihovala pojem predmestie. Na dvore sa hrali vychudnuté deti, pri ktorých slovo androgynnosť nemá čo hľadať, pretože boli jednoducho divné a rozhodnúť sa medzi tým, či šlo o chlapca alebo dievča bolo asi tak náročné, ako vybrať si medzi dvomi tyrkysovými opaskami (they’re so different). Vcelku ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že byt na druhom poschodí zdieľajú s jeho majiteľom, Rusom, ktorý sa nemôže vrátiť do svojej vlasti, a tak mu Nemecko pridelilo byt. Prenajíma ho a zároveň poberá dávky od štátu. Okrem fyziologických dôvodov – kúpeľňa a kuchyňa, vyliezal z izby jedine, ak šiel na nákup do Normy. Norma, okrem toho, že je mimoriadne populárne meno v juhoamerických telenovelách, je aj lokálny zdroj potravín. Nie som si istá, či Rus chodil do Normy alebo niekde inde, ale rozhodne sa tam pobral s vozíkom na kolieskach, ktoré si ja spájam najmä s dôchodcami v Lidli alebo MHD. Fakt, fakt divný človek. Popojedem.

Ďalšou veľmi zvláštnou záležitosťou, ktorá v noci naberala výrazne halucinogénny charakter, boli tapety. Červený podklad s farebnými tulipánmi. Wow. Viem, že tapety sú momentálne opäť trendy, ale štipka vkusu nie je nikdy na škodu.

TRANSPORT

Keďže sme bývali prakticky na poslednej zástavke, v U-bahn, resp. S-bahn, teda v metre, som strávila vcelku slušný počet hodín. Okrem toho, že vlaky jazdia dostatočne často, nie sú prehnane preplnené a majú na oknách obrázky Brandenburskej brány, nemám pekného slova. Osobne si myslím, že značenie, keď si ho porovnám s Londýnom, Parížom alebo dokonca aj Prahou, je dosť slabé. Stalo sa mi, že som musela nasadnúť na prvý vlak, aby som sa na základe mapky, ktorá bola vo vagóne zorientovala. Na stanici som šípky alebo nebodaj plánik hľadala márne, čo by sa v meste ako Berlín stať nemuselo a nemalo, ale to by som nebola ja, keby som niečo neokomentovala.

Veľa domácich, aktuálne aj turistov, v tomto období aj tak využíva skôr bicykle. Považujem to za skvelý spôsob prepravy, nehovoriac o tom, že vintage bicykle sú tááák pekné. Horšie je to s ich vyznačenými pásmi na chodníkoch. Ono je to pekné a asi aj praktické, ale čím červenší ten chodník bol, tým menej som myslela na to, že je to vlastne vyhradené pre cyklistov a veselo som sa tade prechádzala. Je až zázrak, že tá gigantická modrina, ktorú som si spôsobila, nevznikla zrážkou s bicyklom. Na vine bol stĺp (priestor na smiech). Od malička som trpela tým, že som si nie veľmi všímala svoje okolie a moji rodičia zo mňa mávali hlavu v smútku, napríklad, keď som si až v autobuse všimla, že počas behu naň som stratila topánku, ktorá mi bola o číslo väčšia a vpredu preto vycpaná vatou. Riziko úrazu pre mňa predstavujú aj akékoľvek dopravné značky alebo pouličné lampy, prípadne pohodené dlažobné kocky. V Berlíne som nevykryla stĺpik. Taký ten nízky, tesne pod úroveň pása, ktorý napríklad tarasí cestu autám a podobne. Fotila som B a nepozerala sa pred seba a zrazu, hajzel malý dekoratívny, objavil sa z ničoho nič. Najvtipnejšie bolo, že som si náraz uvedomila, až keď som sa cezeň visela. Bolesť, dosť výrazná, dorazila až neskôr a spolu s ňou aj šialený smiech, kedy som ukázala babám, aj slečne, čo rozdávala letáky a vyzerala maximálne vyšokovaná, že je to ok a môžu sa smiať aj ony.

TURIZMUS

Pokiaľ ide o pamiatky, tie som neriešila. Brandenburská brána sa mi zdala malá, židovský pamätník spočiatku divný a aj keď betónové panely nie sú práve podľa môjho gusta, neskôr celkom ušiel. Najviac ma ale bavili zajace v parku krížom cestu. Sedím si na lavičke, nechávam oddychovať svoje nožičky a zrazu zašuchocú kríky. Našťastie, žiaden eso peso nemecký úchylák v public masturbator trench coat, ale prosím pekne zajace. Živé, originál stvorenia s ušami v počte asi 12 kusov. Londýn má veveričky, Berlín sa síce tvári, že medvede, ale nie, nie, zajace. Aha.

Inak bolo úplne super, že som asi trikrát niekoho posielala správnym smerom k metru a takmer každý deň ma niekto oslovil ako domácu. Nevyzerám ako turista, jéj :)