Berlin 2 (žrádlo a kultúra)

VAPIANO

...alebo ako milujeme nemecký nápad vytvoriť taliansku sieť, ktorá sa pohybuje na hranici fastfoodu a reštaurácie. Baby tam pracujú už tretím letom, a hoci som mala aké-také informácie, realita ma dostala ešte viac. Treba povedať, že za taliansku kuchyňu by som položila život aj vlastnej matere, pričom, poznajúc svoju maminu a jej chute, ani by veľmi neprotestovala. Milujem je slabý výraz, preto ma Vapiano úplne dostalo. Funguje nasledovným spôsobom. Pri dverách vám slečna vrazí do ruky magnetickú kartičku, ktorá má za následok absenciu personálu, pretože čašníčky nie sú potrebné. Vyberiete si z ponuky menu, ktoré nájdete vo viacerých jazykových verziách a podľa toho sa postavíte k pultu šalátov, pasty alebo pizze. Ak máte chuť na cestoviny, vyberiete si tvar, omáčku a pred vašimi očami máte jedlo v priebehu niekoľkých veľmi krátkych minút pripravené. Rovnaký princíp platí aj pre šaláty a pokiaľ ide o pizzu, dostanete zariadenie, ktoré vám oznámi, keď je hotová. Potom stačí už len priložiť kartičku na zariadenie, kde vám ho personál v podstate nakredituje a pri odchode na jej základe zaplatíte.

Jedlo je božské, za veľmi rozumnú cenu a prostredie má k tomu mekáčovskému veľmi ďaleko - interiér rozhodne nenaznačuje tomu, že ide v princípe o samoobslužnú reštauráciu. Podľa posledných insiderských info, ktoré mám, sa vraj budú otvárať prevádzky aj na Slovensku a v Českej republike, a tak zostáva už len dúfať, že podobnému konceptu sa môže dariť aj v domácich podmienkach (...alebo som prehnane naivná?).

SONY CENTRUM

Keďže som sa každý deň motala okolo Potsdamer Platzu, nemohla som tento gigant obísť a dobre som urobila. Moji blízki o mne vedia, že moderná architektúra a všetky plexisklové opachy mi nerobia dobre. Ak sa ešte aj nezmyselne nakombinujú (pyramída v Louvri), robí sa mi nevoľno, lenže Sony Centrum je svetlá výnimka. Očaril ma svojou originalitou a po lopate – je to skrátka pekné! V komplexe sa, okrem iného, nachádzajú dve pre mňa zaujímavé inštitúcie, konkrétne Múzeum nemeckého filmu a samotné kino. Do prvého sa určite oplatí zájsť. Nejde o typické múzeum s exponátmi vo vitrínkach, aj keď, samozrejme, nájdu sa aj také. Audiovizuálne umenie ponúka rôzne možnosti. Hneď prvá miestnosť je vymyslená veľmi šikovne – premietanie scén z kultových filmov na plátnach, pričom všade sú zrkadlá. Filmy a moja maličkosť, kam som sa pozrela – absolútne nebo pre filmového fanatika a narcisa v jednej osobe. Po stenách sú zavesené slúchadlá, ktoré ak zvesíte a priložíte k uchu, púšťajú napríklad rozhovory s režisérmi. Samostatnú kapitolu tvorí pasáž venovaná vrcholu nemeckého expresionizmu, slávnemu Metropolisu a veľmi pôsobivé sú aj miestnosti venované Marlene Dietrich, kde trónia niektoré z jej kostýmov. Okrem iného, v súčasnosti múzeum vystavuje expozíciu Romy Schneider (pre ľudí bez detstva a televízie – filmová Sissi), ktorú sme ale zázračne, a hlavne omylom, obišli.

Posledný večer musel byť špeciálny a keďže byť niekde pár dní s B znamená vždy aj filmový zážitok, strieborné plátno v Berlíne bola povinnosť. Žiaľ, Nolanov Inception mal v Nemecku o týždeň odloženú premiéru, tak sme sa museli spoľahnúť na Knight & Day, teda akčnú komédiu s Tomom Cruisom a Cameron Diaz a urobili sme dobre. Príjemná, vtipná zábava, ktorá pobavila viac, ako som čakala – moja recenzia tu.

Fackou nebol film, ale prekvapivo kinosála. Pekne sme si cvakli lístky za západniarske ceny a vychutnali si nemecké reklamy, za ktorými nasledovali trailery. Už počas nich sa pred nás posadila skupina, ktorá mala problém s tým, že vraj sedíme na ich miestach. Ani my sme nesedeli na svojich - tie totiž boli obsadené, ale ja fakt nepatrím k tej obmedzenej skupine ľudí, ktorá potrebuje vyhadzovať iných z miest, lebo „tu sedím ja!“, pričom je sála poloprázdna. Lenže presne to sa nám stalo. Týpci pred nami sa síce usadili, ale skupina, ktorá dorazila za tmy, pätnásť minút po vyznačenom čase, sa výrazne dožadovala svojich miest a dve pekelne nepríjemné ženy nakoniec uspeli. Vystrnadili skupinku pred nami a nám bolo jasné, že tí reťazovo vyhodia nás. Vytočená tak, ako už dávno nie, som nadávala v rôznych jazykoch a vybehla úplne hore, kde boli dve voľné miesta, posadila tam A. a B. a šla sa upokojiť von. O minútu som sa vrátila, a baby sedeli na schodoch, lebo ešte aj z tých miest ich nejaký dobrák vyhodil. O tom čase už bolo, samozrejme, všade plno, takže sme zvyšok filmu odsedeli na schodoch. B. na penicilíne so zapálenými mandľami mala asi najväčšie právo byť naštvaná a po filme tete za pokladňou aj uštedrila pár milých slov. V metre bola potom tak zničená, že celú cestu prespala. My s A. sme si, ako budúce filmárky, cestu krátili vzájomným odporúčaním filmov. Adaptácie McEwana boli príliš dôležité na to, aby som sa starala o taký detail, ako vystúpiť na správnej zastávke, a tak sme skončili na konečnej zastávke bez toho, aby sme si to vôbec všimli. Rozhodne pamätný večer. Ostatne, ako celý výlet.