Osterreichische Kartenshaft

Z každého časopisu v lete vyskakujú tipy, kam sa vybrať na festival, ktoré jazero je zaručene zdravotne nezávadné alebo čo s detičkami. Aby som nezaostala, mám jeden skvelý tip na horúci letný večer – ideálny najmä pre Bratislavčanov.

Po tom ako som sa vrátila z Berlína, sa kamaráti rozhodli, že spáchame akciu, ktorá zaistila, že môj nemecký týždeň vlastne plynulo pokračoval. Chvíľku sme sa dohadovali na podmienkach, ale nakoniec sme sa zhodli na tom, že po čase je opäť čas na výlet do Rakúska. Pred pár rokmi, keď sa otváral Schengen sme chceli ísť do opery, ale lístky boli vypredané, tak sme divadlo vymenili za kino, ktoré bolo ale rovnako beznádejne plné. Sedíme si v aute a rozmýšľame, čo s nami, keď niektorému z mojich drahých kamarátov napadlo vybrať sa do Rakúska. Zakotvili sme v Hainburgu, kde sme najskôr hľadadli Erste, matku Sporiteľne, keďže naša domovina v tom čase ešte fičala na korunách. Rozhodne bol na nás vskutku utešený pohľad - deti z Ostbloku stoja pred bankou, pričom netušia, ako sa dostať dnu, k bankomatu. Našťastie sme tento zložitý proces, za pobavených výrazov miestnej mládeže, zvládli a mohli sme tak pristúpiť k ďalšiemu kroku, čím bolo pochopiteľne hľadanie krčmy. Mierne vydesení dôchodcovia sa síce isto potichu obávali, či ich tie slovenské deti v oblekoch neokradnú, ale inak čas strávený pri kartách plynul veľmi príjemne.

Roztrhanú kapucu asi popadla nostalgia, lebo sa nám nedávno ozval, či výlet do krajiny Álp a úchylákov s pivnicami nezopakujeme a jeho nápad sa stretol so všeobecným nadšením. Vytvorili sme Výberovú komisiu, ktorá mala na starosti schvaľovanie účastníkov zájazdu a, samozrejme, nesmel chýbať ani event na FriendFace, tzv. Osterreichische Kartenshaft. Komisia stratila význam, keď sa akcie zúčastnili len jej členovia, ale keď už nič iné, môžeme mať dojem exkluzívnosti. Pravidlá Osterreichische Kartenschaft boli veľmi jednoduché - suit up. act fancy. Barney by bol hrdý, chalani sa fakt nahodili a ja som bola tá, čo bola underdressed. Bohužiaľ, nedarilo sa zladiť vhodnú obuv s handrami, ktoré som bola ochotná obetovať cigaretovému dymu, ale nakoniec som sa ako-tak zariadila, a tak nič nebránilo nášmu výjazdu. Zhodli sme sa na tom, že destinácia by mala byť v dosahu hraníc, a zároveň sme sa cestou k nej chceli vyhnúť autobahn (diaľnica;). Víťazom sa preto po krátkej úvahe stal Prellenkirchen, čo je dedina, ktorá nie je zaujímavé absolútne ničím, ale pre nás sa na dve krásne hodiny stal centrom vesmíru.

Zakotvili sme v podniku Café 1 a naše entrée bolo ako vystrihnuté z filmu - dvaja právnici v oblekoch a za nimi moja maličkosť - keď už nič iné, pohľady sme pútali statočne. Sadli sme si k zadnému stolu a pomaly sa psychicky pripravovali na to, že si budeme objednávať v nemčine. V jazyku, kde okrem základných slovíčok ovládame ucelené výrazy len v dimenziách – „prerežem ti šľachy“ ... a ďalšie radšej ani spomínať nejdem, už takto ten humor nikto nechápe. Zrazu sa pri nás objavila slečna čašníčka a vybalila na nás: „Hovoríte po slovensky?“ Dokelu. Po prvotnom šoku sme ale ocenili, že sme si dva poháre Dietricha Jozefa (nie je to skvelé meno pre víno??:) a Almdudler mohli objednať po našom. Slečna z nás bola mierne vykoľajená, najmä, keď sme sa snažili vysvetliť, že za našim výjazdom sa neskrýva žiaden špeciálny účel – naozaj nás „iba“ baví kombinácia rakúskej krčmy, oblekov a kariet. Moji rodičia sa pri podobných momentoch už len pozastavia s jemným pokrútením hlavou „vy intelektuáli“, ale bude to tým, že si už zvykli. Každopádne uznávam, že nezasväteným sa to môže javiť prinajmenšom čudné.

Večer pokračoval presne podľa predstáv - zahrali sme si niekoľko partičiek Hviezdneho kvarteta (originál vytlačené kvarteto zo stránky Vesmírnych ľudí – vraj skrýva obrovské množstvo pokladov) a nesmel chýbať ani obľúbený Čierny Aštar. Slečna čašníčka sa ešte zastavila na kus reči, skonštatovala, že miestni pri splne pijú viac ako obvykle a pomaly nastal čas na odchod. Záver toho vydareného soirée patril Roztrhanej kapuci a. k. a. Osterreichischekartenschaftoberfuhrer a jeho milej historke zo záchoda - pisoáre sa vraj volajú ako náš kamarát, preto pozdravujeme Miška K. a nech si z toho nič nerobí, my si o ňom nemyslím, že je hajzel ;)