Report z Anglicka č. 3

Kade chodím, tade si svoj pobyt v Anglicku chválim, tak, aby sa nepovedalo, musím sa podeliť aj o pár viac, či menej negatívnych skúseností. Akokoľvek som spokojná, je prirodzené, že existujú veci, ktoré mi chýbajú. Dali by sa rozdeliť do dvoch skupín – chladnička a ostatné.

Strava je jeden z prvých aspektov, ktoré človek pocíti, keď sa presťahuje. Potraviny by opäť smerovali k deklarácii mojej lásky k šalátom (šuflík crew si môže pokojne zameniť za lásku k pene a pare), a to už som pokryla kedysi dávno v jednom z mojich prvých postov. Skôr by som sa chcela zamerať na fakt, že v tejto prekliatej krajine človek nenájde poctivý chlieb. A tým ja rozhodne trpím, keďže doma bol najzákladnejšou potravinou môjho bežného jedálnička. Spolu s horčicou. Trápna tatárska omáčka (ktorá je tu mimochodom len ako čistá majonéza) alebo kečup sa môžu ísť schovať. Ja chcem svoju poctivú horčicu. Nie tie francúzske dijonské produkty, ktoré tu predávajú za astronomické sumy a sú tak smrteľne silné, že už pri malej dávke vás prekotí.

Druhá kategória vecí, ktoré mi tu chýbajú, sú, samozrejme, ľudia. Väčšina môjho ročníka je odo mňa o tri roky mladšia a prisahám, že je to cítiť. Asi najvýraznejšie sa tento jav prejavil, keď sme sedeli s pár spolužiakmi na tráve a všetci sa priznali k tomu, že ako deti pozerávali Pokémonov. Im sa tá spoveď zdala ako bežné oznámenie, mne ako stretnutie anonymných alkoholikov, na ktorom som sa ocitla omylom a proti svojej vôli. Wrong place, wrong time nebolo len zadanie pre Media practice, ale pocit, ktorý sa v pravidelných intervaloch dostavoval vždy, keď som sa s niekým rozprávala. Toto je miesto, kde otvorene priznám, že som miestami povrchná a pôsobím povýšenecky, ale na ako-taký všeobecný prehľad si skrátka potrpím a boli momenty, najmä počas freshers week, kedy som sa za vlasy trhala. Napríklad jeden chalanisko pochválil ďalšej kočke tričko. Jednoduché, biele, s obrázkom a na ňom nápis „I love L.A.“. Neviem, ako vy, ale ja si skromne myslím, že to, že Los Angeles sa nachádza v Californii vie prakticky každý, kto vlastní televízor. Táto formulka ale zjavne neplatí v UK, keďže jej odpoveď znela v zmysle: „No, strašne rada by som raz šla na Floridu, to je v L.A., ale inak sa mi vlastne to tričko len páčilo.“ Hádam nemusím podotknúť, aký odtieň mala jej hriva...

Ďalší spolužiak si prisadol a keď prišlo na to, odkiaľ som, musela som vynaložiť maximálne úsilie, aby som mu vysvetlila, že nie, Slovensko sa nenachádza v Škandinávii a ee, nesusedíme s Bulharskom. Ale tomu je odpustené, je to napoly Francúz, napoly Angličan. Angličtinu má skvelú a ten francúzsky akcent je spozorovateľný iba mimoriadne a ako správna metodkárka na to mám pochopiteľne slabosť. Verím, že ho prípadne ešte budem spomínať, takže sa môžeme dohodnúť, že ho budem volať D’Artagnan. Na prípadný podnet, že žabožrút ako žabožrút , prečo teda nie Pierre alebo Jean - no, prvýkrát, čo som D’Artagnana videla, mal jeden z tých skutočne nevydarených pokusov o fúziky a ja som len čakala, kedy vytiahne kord a zvolá jeden za všetkých J...fuh, popojedem. Ospravedlňujem sa, dnes sme na prednáške pozerali Krížnik Potemkin a tá hodinová agitka o revolučnom Rusku bola na mňa asi príliš. A propos, matička Rus mi pripomína ďalšiu veselú postavičku. Miestny kňaz, spovedník a plno ďalších funkcií sa na RHUL stretlo v jednej osobe – vtipnom seniorovi s ukrutne zábavným akcentom, ktorému nikto z katedry nevie prísť na meno. Nie preto, že by ho nevedeli vystáť, ale preto, že nikto z nich nevie poriadne vysloviť jeho meno, ktoré mimochodom nepatrí do kategórie nezvládnuteľných. Každopádne, z Vladimíra Nikiforova je tak „father Vlad“ :D

Ak dovolíte, tento post by som ale rada zakončila fenomenálnou poznámkou Ollieho (Hanin chlap), ktorý ma zaklincoval do stoličky, keď okomentoval môj hudobný vkus. Vysvetľovala som, že mám relatívne všeobecný záber, konkrétne od rocku až po Bocelliho. Z všeobecne zmäteného výrazu som usúdila, že treba vysvetliť, že Andrea Bocelli je taliansky spevák, ktorý produkuje niečo ako operný pop (vtipný výraz). "Aaah, ty myslíš Botticelliho!" Ehm, Sandro sa asi v hrobe obracia. Čo už, nikto nie je dokonalý, tobôž ja (ale občas, skutočne len občas, sa tu tak cítim :p).