Report z Anglicka č. 4

Dlho som sa neozvala s dojmami z môjho študentského života v Anglicku, a hoci nie som Nora Mojsejová a nedorazilo mi viac ako 700 emailov s žiadostivým „viááááác“ po mojich postrehoch, verím, že sa nájde pár ľudí, ktorých historky z Eghamu potešia.

Študentský život je vo všeobecnosti veľmi široký pojem, ktorý si plno ľudí vysvetľuje rôzne. Mne sa aktuálne spája s tým, že periem o pol druhej v sobotu v noci. Plánovala som vrhnúť na túto gazdinka činnosť oveľa skôr, ale keď zazvoní Skype s osobou, ktorá ponúka životnú krízu (aj keď trvala len dvadsať minút ráno v záchvate narodeninovej paniky a článku v Pravde), nedá sa nezdvihnúť. A zrazu sa z toho vykľuje viac ako dvojhodinový rozhovor, pri ktorom prehnane (ostatne ako vždy) používam a zneužívam slovo depresia a ktorý sa nevyhnutne musí končiť pri tom, ako spomíname na staré zlaté časy. Pri tejto vete ma moje budúce šedivé ja práve prefackalo, pretože nechápe, ako si môžem dovoliť vypustiť do sveta výraz „staré zlaté časy“, keď mám len 22. No, pardon, moje budúce šedivé ja, ale ak si nepamätáš, dnes, napríklad, som sedela v aute s dvomi spolužiakmi a jeden z dôvodov sa naskytol v súvislosti s hudbou. Náš kórejský spolužiak Justin je jediná osoba zo širšieho okruhu, ktorá je staršia ako ja a dnes sa staral o DJing v aute. Je to mimoriadne dôležitá pozícia, ktorej sa, musím s uznaním skonštatovať, zhostil naozaj statočne. Už sme boli takmer v mojej ulici, keď sa ozvali známe tóny z detstva a obaja sme naraz zvolali: „Ace of Base!“ Spoločne sme si zanôtili, že all that she wants is another baby, a že she’s gone tomorrow, pričom sme sa len uistili, že nás ďalší spolužiak nemá ani šajnu o hudbe deväťdesiatych rokov. No, ťažko ho viniť, mal len rok, keď ten singel vyšiel. S Justinom sme ale so smiechom a skrytou depresiou v hlase (drama queen) skonštatovali, že, bohužiaľ, sme stariny. Už aj fakt, že v tomto veku som len prváčka, pričom niektorí kamaráti v mojom veku už pomaly promujú...Depka? Ďakujem, možno inokedy.

Akoby som aj mohla? Tento týždeň som prakticky celý strávila v centrálnom Londýne, kde som mala to šťastie natáčať krátky film podľa môjho scenára. Áno, masírujem si ego, no a čo J Keby mi niekto počas pražských nočných prechádzok s mojou Mici plných frustrácie povedal, že jedného dňa natočím niečo podľa svojho scenára, neverila by som. A aha. V byte v Južnom Kene, ulicu od Royal Albert Hall, ktorý je všetko, len nie študentský, sme strávili s mojimi spolužiakmi dva dni presúvaním svetiel a buzerovaním hercov. Bol to mimoriadny zážitok plný stresu, nasadenia a úžasného nadšenia a ja som si ho naozaj užila najviac, ako sa dalo.

To, že som v kufri mala rifle a staré tričká nezmenilo nič na spolužiačkinom odhodlaní, že poslednú klapku treba osláviť a musím sa priznať, že som sa príliš nebránila. Plán? Večera a experimentálny cocktail bar. Ehm. Na to rifle jednoznačne nestačili. Dáša otvorila šatník a nastal priam Carrie Bradshaw moment. Siahla som po troch šatách, ale keďže máme rozdielne veľkosti, so smútkom som vrátila Chanel aj D&G a musela som sa uspokojiť so Stellou McCartney – áno, trpela som. Rovnako som trpela nad božskou kačkou, fľašami vína a následne príjemným jazzovým koncertom, ktorý som bola nútená si vypočuť. Trpela som aj ráno, keď sa mi zatočil svet a keď som mala včera dom plný spolužiakov, ktorí sa starali o dobrú náladu na party. Som večný martýr, pindanie je môj spôsob sebavyjadrenia, ale nech ani na sekundu nikomu nenapadne, že si to všetko neužívam.