Novembrová

Tuturutovi, ktorý mi pripomenul, že kedysi ma blogovanie bavilo

Som nepoučiteľná. Keď nemám prácu, kňučím, že nie sú peniaze na nájom alebo jednoducho nemám, čo robiť. Keď prácu mám, ženiem sa do extrémov. Vraciam sa z práce po nociach, lebo predsa, niekto to musí urobiť. Keď som si pred pol rokom našla prácu, netušila som, že v nej budem tráviť toľko času. Keď nám Jacky (žena vo fakultnej kancelárii) pripomínala, že druhý ročník je oveľa náročnejší, netušila som, že bude mať pravdu. Pravdupovediac, pod náročnejším mám na mysli skôr čo do času, ako do skutočného nasadenia, ale aj tak to výrazne cítiť. Našťastie, s predmetmi som tento rok obišla celkom dobre.

Medzivojnové kino je na môj vkus miestami prehnaná avantgarda, ale inak to zďaleka nie je taká intelektuálnčina, ako som si pôvodne myslela. Každopádne, vyhrala som to s Hollywoodom. Kde inde by som mohla tráviť čas pozeraním filmov ako Dark Knight, Ghost Busters alebo Fight Club. Bolo mi je jasné, že toto je pre mňa už keď nám to prezentovali ako jednu z možností na tento rok. Barry Langford sa postavil pred ročník a vyhlásil, že nech si nikto nemyslí, že je to jednoduchý predmet, lebo on je „uptight fucker“ a pre tých, čo sa oháňajú artovým kinom, máme si skontrolovať, ktorá krajina trhá box office rekordy. A čo si budeme oči šmirgľovať, francúzska kinematografia to nie je.

Včera som sa vrátila do Anglicka po víkende doma. Užila som si ho ako sa len dalo a mala som dojem, že som si maximálne oddýchla, ale len, čo som položila nohu na ostrovnú zem, hneď sa mi hlava zatočila zo všetkého, čo ma najbližšie týždne čaká. Scenáre, projekty, prezentácia, práca. Logicky po príchode domov som sa mala pustiť do písania, ale bola som taká znechutená, že v rámci, čo má deadline zajtra, odlož na pozajtra, nech je k tomu infarktu bližšie, som sa rozhodla pustiť si film. To koľko filmov mám na zozname už mesiace tak isto radšej nespomeniem, najmä, ak som ich odignorovala v prospech niečoho, čo som videla už snáď tisíckrát, ale nevedela som si pomôcť, niekedy sa neviem ovládnuť.

Julia „svine kluzký“ Roberts v Svadbe môjho najlepšieho priatela hrá neurotičku z New Yorku a občas sa tam ukáže Cameron Diaz. Všetkých ale na míle predbehne Rupert Everett, ktorý je okúzľujúci nielen, keď spieva. Posledná scéna mi spraví radosť vždy, nie len preto, že Hollywood zďaleka nie je taký predvídateľný ako som sa naučila (lol!), ale preto, že mi spraví dobrú náladu za každého počasia a nálady. Ktorá by nechcela TAKÉHOTO gay priateľa? :P

"Maybe there won't be marriage, maybe there won't be sex, but by God, there will be dancing."