Prišla som na to, že na nových miestach mám rutinu. Prvé týždne v Škótsku mi výrazne pripomínajú prvé týždne v Anglicku - nikoho nepoznám a väčšinu času tvorím zatvorená doma a pozerám. Veľa. Na jednu stranu ma to teší, na druhú som z toho trochu nervózna, ale v konečnom dôsledku je to v mojom prípade asi normálne. Navyše, bývam v Leith, čo je časť mesta, kde sa odohrával Trainspotting, takže je to aj akási povinnosť. Prirodzene, od konca deväťdesiatych rokov sa do oblasti stihli napumpovať značné peniaze, takže dnes už málokedy stretnúť sfetovaných jedincov na schodoch do bytu, aj keď včerajšok potvrdil výnimku (k tomu sa ešte dostanem).
Leith sa nachádza na sever od centra a dnes je domovom, okrem iného, aj Michelin reštaurácii, takže vo všeobecnosti sa tu cítim dobre. Akurát sa snažím príliš neudomácňovať, keďže sa budem musieť o mesiac sťahovať. S touto skutočnosťou sa spája aj (ne)milá povinnosť obzerania potenciálnych bytov, ktoré sú buď neadekvátne z finančného, logistického alebo iného dôvodu alebo vyslovene dokonalé. V takom prípade si potichu gratulujem už len k tomu, že som bola medzi prvými, čo na inzerát odpovedali, a dostala tak šancu si byt pozrieť. Potom, žiaľ, nasleduje rozhovor, kde sa moja vidina zvykne rozplynúť. Keby som žila v americkom seriáli, bola by som obézna teenagerka, ktorá je bezhlavo zamilovaná do kapitána futbalového tímu a ak o ňu niekto zakopne, tak len preto, aby ju šikanoval. Vysvetľovať totiž niekomu, že môj momentálny pracovný status je z tých menej žiadaných a kompenzovať to vtipnými historkami z čias, kedy som bývala v krčme...povedzme, že už rozumiem, prečo si bežne ľudia trénujú správne odpovede na pracovné pohovory.
Včera, napríklad, som videla božský byt, so schopným nájmom, v skvelej centrálnej lokalite, kde by som musela bývať len s dvomi ďalšími osobami, ktoré navyše vyzerali byť úplne normálne. Jackpot! Nakoľko moja aktuálna situácia nie je z tých najlichotivejších, rozhodla som sa ísť cestou, kde ich očarím svojou osobnosťou. Ehm, majú sa ozvať v piatok, takže ešte neviem, do akej miery som bola úspešná, každopádne, tu sa ochotne podelím s historkou, ktorú som im zavesila na nos. Demonštrovala som ňou, že som nielen absolútna hysterka, ale aj zúfalá sa presťahovať. Retrospektívne skutočne netuším, prečo by si nemali vybrať mňa.
Pred pár dňami som ležala v izbe na gauči a pozerala film, keď tu zrazu periférne vidím mihnúť sa tieň. V prvom momente som si myslela, že už sa mi oči krížia z toho nekonečného zírania na obrazovku, ale z nejakého dôvodu som sa rozhodla zažať svetlo. Intuitívne som sa obrátila na skriňu v rohu izby, schmatla prázdnu fľašu od minerálky a hodila ju daným smerom. Nič. Zdvihla som denník, šmarila ho rovnakým smerom. Niečo zašuchotalo. Ako doleteli gumáky, zbadala som ňufák a a vzápätí hlavu malej myši.
Prirodzene, nasledovalo ziapanie. Myslím, že som vydesila viac seba ako samotnú myš, nie že by to bol zámer. Každopádne, zrazu som sa chovala ako bežná hysterka, ktorá vlastne ani nevie, čo má robiť, ale naháňať ju prichádzalo do úvahy ešte menej, ako ju ignorovať, takže vyskočiť na gauč, pridŕžať sa operadla a uprene zazerať pod skriňu, sa javilo ako prirodzená, a najmä vhodná reakcia. Samozrejme som sa vyhecovala až k slzám a ako som na úvod preklínala fakt, že okolo seba nemám nikoho, kto by mi pomohol, pár minút neskôr som ocenila, že ma vlastne nikto takto nevidel. Pozbierala som a nespúšťajúc oči z daného rohu som sa, ako správne silná a emancipovaná žena, natiahla za telefónom, aby som zavolala svojmu bývalému.
Dan je skvelé stvorenie - musí byť - toleroval ma tri roky a ešte stále zdvíha telefóny, keď sa mu ozvem. Hodina pretkaná dobrými radami, ktoré som zväčša odignorovala, sa skončila úspešným zahnaním malého hlodavca na chodbu. Nebyť hystérie, bola by som na seba celkom hrdá. Faktom ale je, že ten nový byt asi potrebujem. Včerajšok ma v tom len utvrdil.
O pol druhej zaspávam, keď zrazu počujem akčné klopanie na vchodové dvere. Rozhodla som sa mu nevenovať pozornosť, nakoľko to nebola moja starosť - nikoho tu nepoznám; ktokoľvek to bol, nehľadal mňa. Akurát, že po polhodine neutíchajúceho sa dobíjania bolo jasné, že rovnako zmýšľali aj moji spolubývajúci. Nevydržala som. Vstala som a vybrala som ho poslať kade ľahšie bez toho, aby som otvorila dvere. To už sa s nim ale rozprával môj sused. Oops. Chlapec sa vybral k mojej spolubývajúcej. Vraj mu povedala, že tu môže prespať. Akurát, že nereagovala na moje klopanie, nehovoriac o tom, že on na ňu nemal číslo. Dožadoval sa, aby som ho pustila do bytu, že on ju zobudí. Prirodzene som odmietla. Zreničky o veľkosti päste, nevedela som odhadnúť farbu dúhovky a chlapec sa rozhodne vyhlásiť sladkým hlasom, že som krutá. Už som len čakala, kedy ma označí za homofóba. Predsa len, už dlhšie sa o mne takto nikto nevyjadril. Pomaly by som vyšla z cviku, ale na severe sú ľudia milší, takže som sa obišla len s tým, že som krutá. Možno áno, ale bol to môj sused, čo ho schytil za rukáv a pekne ho vyprevadil až na chodník. Žiadna ujma na zdraví sa neudiala, ale keď tak rozmýšľam, tak by som radšej riešila tú myš.
Okrem spomenutých incidentov sú moje dni maximálne pokojné, hraničiace až s domácou nudou, čo je po predchádzajúcich mesiacoch v Eghame vítaným extrémom. Dnes som v stave letargie strávila päťdesiat minút sledovaním piateho Harryho Pottera, kým som si uvedomila, že vlastne pozerám šiesty diel. Film som zastavila, pozrela si piaty diel a až potom dokončila šiesty - nie som predsa barbar. A tak plynie čas pre Tinu v Edinburgu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára