Po rodinnom víkende som sa dnes ráno zobudila s vedomím, že sa musím aktívne brodiť vodami slovenského byrokratického Kocúrkova. Keďže som sa po piatich rokoch vrátila na Slovensko, bolo by vhodné obehať úrady, ale nakoľko stále čakám na jeden veľmi podstatný papier z Británie, rozhodla som sa skrátiť čas novým blogom, a to konkrétne o niečom, čo som vedela, že ma čaká a neminie, a napriek tomu ma to zastihlo nepripravenú. Kultúrny šok.
Päť rokov nie je večnosť a Veľká Británia fakt nie je výrazne iný svet, ale v kombinácii sa to asi odignorovať nedá a ten kontrastný rozdiel som si uvedomila v nedeľu večer v Auparku. Vysvetlím. To, že máme v Bratislave kultúru nákupných centier ma neteší, ale chápem ju. Včera sme sa tam s L. ocitli z parkovacích, a podľa mňa úplne legitímnych, dôvodov, ale zabudla som na to, že Aupark je mekka bratislavských pipín. Okamžite ma bolel krk po tom, ako som sa po nich obzerala, ale časom som sa vedela sústrediť na rozhovor, ktorý okrem iného riešil stav slovenského spravodajstva (televízne noviny so starými rodičmi hodinu po prílete boli šoková terapia par excellence) a televíznej produkcie ako takej.
V UK som televíziu veľmi nepozerala, ak neberiem do úvahy moje posledné dva týždne v Škótsku, ale tie boli zavŕšené asi najtradičnejšou sobotou v očiach domorodcov. So spolubývajúcou sme si objednali pizzu, pustili Strictly Come Dancing (ekvivalent u nás je, myslím, Let's Dance), následne X Factor a večer sme zakončili Jonathanom Rossom. Talentové šou ma vo všeobecnosti veľmi neberú, ale odísť bez toho, aby som si takto zaklincovala moje pôsobenie v UK, sa akosi nehodilo. A v konečnom dôsledku sa mi to zišlo aj doma, keď som neskôr zistila, že sa tu britský X Factor vysiela s týždňovým oneskorením, ale len s titulkami a moja mamina ho pozerá. Spolu sme si tak zopakovali kolo, ktoré som už videla a v duchu si vravela, že to je niečo, z čoho by som ochotne spravila domáci rituál, pretože tento rok vychytali fakt dobrých spevákov a vždy lepšie ako rodinne sedieť pri Paneláku.
Deň (dva?) neskôr, po tom, čo som sa vrátila z Auparku, som doma zaparkovala pri mamine pri ďalšej talentovke, Superstar, a tu sa prejavil ten rozdiel, pri ktorom ma prefackalo. Prvú Superstar si veľmi dobre pamätám a doteraz by som sa do krvi pohádala za to, že Adela a Pyco, rovnako ako produkčný tím, to zvládli fenomenálne. Osobitá, neopozeraná show, ktorá fungovala a ku ktorej som sa ochotne vracala týždeň, čo týždeň. Priznám sa, že som netušila, že sa Superstar ešte produkuje, ale keď to už bolo zapnuté....
Tak v prvom rade, to, že do finálových kôl sa dostal chlapec, ktorý má 15 a dala by som ruku do ohňa za to, že mu ešte hlas nezmutoval je síce divné, ale prežila by som. Čo ma ale totálne šokovalo bola 'dokrútka' (terminus technikus), počas ktorej bolo divákom tlmočené, že bude spievať Stevieho Wondera. Ok. Zábery mladého u kaderníčky (hér stajlistky). V poriadku. A potom niekomu vyslovene jeblo - a nezvyknem takto oficiálne nadávať, ale ja nerozumiem, ako niekomu mohlo napadnúť, že nasledovné je v poriadku. Chlapcovi dorobili na vlasy afro pletený vrkoč a natreli ho výrazne tmavým make-upom. Na záver mu dali na oči tmavé slnečné okuliare a v mini prestrihu kýval hlavou zo strany na stranu, zatiaľ čo ho niekto fotil. A teraz mi, prosím, niekto povedzte, že je to tým, že som po tých rokoch na západe prehnane politicky korektná, ale niečo takéto považujem za vrcholne nevkusné a urážlivé na toľkých leveloch, že vážne neviem, kde začať....a nie som si istá, či mám vôbec náladu sa týmto spôsobom rozčúliť.
Ďalšia, už menej výrazná výčitka smeruje ku kočke, ktorá večer uzatvárala. Nie som istá, či som bola hluchá ja alebo pri komentároch poroty zakaždým poďakovala dvojjazyčne. Nie je to tak dávno, čo som bývala v Prahe a denno-denne som sa stretávala s jazykovým bariérami, pri ktorých mi až rozum stál, pretože bežný Slovák je odchovaný na českom dabingu a českej televízii, ale naopak bežný Čech, minimálne mladšia generácia, už má problém nám rozumieť. Nie je to zatiaľ tragické, ale je to cítiť, som si toho vedomá. Každopádne, opäť ma, prosím, niekto opravte, ak očakávať, že v prípade česko-slovenskej superstar by jazykové bariéry nemali nastať, je nadštandardné. Vysvetliť mojej spolubývajúcej, že čižmy sú kozačky, alebo keď hovorím o vankúši, myslím tým polštář, je ešte pochopiteľné, ale aby nejaká šťabajzna s mikrofónom úctivo ďakovala s totálnym lingvistickým presahom vo forme ďakujem a děkuji, to je veľa aj na mňa.
Pri obrazovke som ale zotrvala s tým, že som bola zvedavá, či je to smutné len pri jednom kandidátovi alebo to je všeobecne zlé a, bohužiaľ, platí druhá verzia. Je mi jasné, že od domácej talentovky nemôžem čakať to isté, ako od britskej. Z finančných a produkčných dôvodov je to nemožné a čo sa talentu týka, tam tiež, prirodzene zaostávame. Hovorím prirodzene preto, že beriem do úvahy vzájomný pomer počtu obyvateľov, keď už by som to len z tohto elementárneho hľadiska mala vnímať, ale existujú aj iné faktory, ktoré dokážu podobné programy vyzdvihnúť aspoň na mieru pozerateľnosti. Kedysi by som bez mihnutia brvami vyhlásila, že moderátori, ale ešte aj chudák Pyco v koženej bunde pôsobil na tom pódiu sám akosi nevládne a z úcty k jeho predchádzajúcim úspechom a kultovým Music Files sa radšej nevyjadrím ani k trestuhodne zlým moderátorským mostíkom.
Bohužiaľ, na to, aby som daný formát vedela rozanalyzovať podrobnejšie, by som musela vidieť celé kolo a k tomu ma nikto nedonúti. Len si v duchu vravím, že peniaze, ktoré sa do toho projektu investovali mohli byť vynaložené niekde inde, napríklad na podporu domácej televíznej produkcie. Lenže ako sa hovorí za kanálom, careful what you wish for, mohli by z toho byť nové Búrlivé Kone.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára