Dušičky

Včera som bola na ostatnom Bondovi. Ako vždy, našla by som aspekty, ktoré by som ochotne skritizovala, ale nebolo by ich veľa. Spectre ma veľmi potešil a osobne si myslím, že odhliadnuc od zápletky, takto malo vyzerať pokračovanie Casino Royale. Ak by Quantum of Solace bolo Spectre, rochnila by som sa spokojnosťou, pretože je to "len" štandardne dobrá bondovka, nie v podstate re-boot (Casino Royale), ani vyvrcholenie trilógie s (kvázi)novým Bondom.

QoS som videla v Prahe, s vcelku početnou skupinou ľudí. Pamätám si len pár jedincov, ale veľmi dobre si pamätám to, aká nešťastná som bola z toho, čo Marc Foster z Bonda spravil a pravdepodobne som s tým niekomu pílila uši.

Uplynulý týždeň som si pustila veľa filmov. Väčšinu z nich som videla pred rokmi v kine a vždy sa mi vybavilo s kým. Začala som tak loviť v pamäti, ktoré filmy boli pre mňa nezabudnuteľné v kine nie preto, že by boli nutne skvelé (hoci veľa z nich je), ale preto, že som bola v nezabudnuteľnej spoločnosti.

V Prahe som videla Twilight, dvakrát, pretože prvýkrat nám Roztrhaná Kapuca pokazil bozkávaciu scénu, keď nám do toho intenzívne kecal; s Mici sme si odžili fenomenálnu oscarovskú noc, ktorú sme rok na to, už menej fenomenálne zopakovali. Keď ma L. prišla pozrieť na víkend, skončili sme v starom kine, kde sme si ako niekdajšie frankofónky užili Paris. Keď sme pri Paris alebo skôr Paridovi, Tróju som videla v s kamoškou Bratislave, kde sa Zdenka Studenková o pár sedadiel vedľa mňa pohoršovala nad tým, že mám neustále ku všetkému pripomienky; v Nice o pár týždňov so spolužiakmi a korešmi. Živo mám v pamäti frankofónnu noc s M., Interstellar s chalanmi v Staines; Closer, kedy sme objavili Damiena Ricea; Closer, keď som sa snažila niekoho presvedčiť, aká skvelá sonda do duše to je; Paper Towns na moje narodeniny tento rok, sama, totálne sama, sama, že nikto v kinosále okrem mňa. Mohla by som takto pokračovať ešte veľmi dlho, ale pointa ja tá, že koľkokrát treťotriedne filmy zachráni spoločnosť. Niekedy je to vlastne len o tej spoločnosti.

Čím som staršia, tým si viac uvedomujem, že nezáleží na tom, kde, ale s kým (a nie len v kine). Ešte stále si hoviem v Škótsku, takže nemôžem ísť domov na dušičky. Na tie mám tiež výrazné spomienky. Vybavujú sa mi konkrétne cintoríny zahalené lístím za dňa a nádherne vysvietené cez noc. Ako som včera večer zapaľovala jednu sviečku po tom, čo som sa z kina vrátila, z ničoho nič sa mi vrátila jedna spomienka. Ako som pred rokmi bola v kine na Die Another Day. Pierce Brosnan sa spýtal Halle Berry, či si nedá mojito po tom, čo vylezie z vody a la Ursula Andress. Do toho diamantové akné a miznúce auto a veľmi nebondovská Madonna, ale okrem iného aj moji starí rodičia, s ktorými som na tom filme bola. Do kina sme spolu nezvykli chodievať, skôr do divadla, ale úplne jasne si pamätám ako sme sa o filme neskôr rozprávali.

Ak by mi niekto pred pár mesicami povedal, že na svojho dedka budem na dušičky spomínať v súvislosti s Bondom, asi by som sa mu vysmiala. Aj teraz sa mi to javí ako totálne absurdná myšlienka, ale nepomôžem si. V živote ide o malé veci a iste, veľké chvíle sa môžu dopredu plánovať a možno v pamäti vyskočia ako tie dôležité, ale ja si oveľa viac užívam nepredvídateľné situácie, ktoré nikto nezachytil na kamere alebo neplánoval mesiace dopredu. Detaily a momenty, ktoré zapadnú prachom a keď ich človek najmenej čaká, vyplávu opäť na povrch. Možno aby nám pripomenuli, že nie čo, ale s kým.