Moje kolegyne sú už (právom) alergické na moje "tí sú skvelí naživo" komentáre, pretože sa nám to pri našom rádiovom/YouTube DJovaní stáva relatívne často. Raz darmo, UK ma rozmaznalo, najmä z kultúrneho hľadiska a ak mi niečo z ostrovov chýba (okrem Mic a časopisov a podnikov a Taliana...-asi by som sa mala zamyslieť), tak sú to koncerty. Akokoľvek často som ale videla Beyoncé (trikrát) alebo Johna Newmana (štyri? už fakt neviem) a mnoho ďalších, nikoho som na pódiu nevidela častejšie ako bratov Táslerovcov a keďže som naspäť na Slovensku, v tradícii treba pokračovať. Akustický koncert v amfiteátri v Štiavnici znel ako príjemne strávený víkend mimo Bratislavy. tak som zbalila bývalú kolegyňu Mišku, jej kamaráta Maťa a vybrali sme sa do srdca našej malej republiky.
Počasie nám prialo a aj keď sme miestami všetci mali odlišné predstavy o tom, ako sa do Štiavnice, aj do Žiaru, kde sme spali, dostať, nakoniec v pravej letne oparnej nálade, všetko vypálilo tak, ako malo. Ubytovali, zaparkovali, spapali gastronomicky podpriemernú panenku a zabsolvovali povinnú zástavku u Divnej Pani. Pre tých, ktorí ešte neboli, odporúčam sa pri vchode do tejto kaviarne odkloniť z trasy a pri vchode vybehnúť schodmi hore. Osobne som bola hotová z toho, ako bolo celé schodisko zariadené nádhernými obrazmi, krásnym zábradlím a veľkým čiernym koňom. Odžila som si bývať nad podnikom, takže viem, že to nie je vždy najúžasnejší zážitok a veľa ľudí o tom má skreslenú predstavu, ale kvôli tomu schodisku, nevadilo by mi. Navyše, kaviareň s cukrárňou má rozhodne inú klientelu ako moja krčma v Eghame, ale to už sú len vzdialene spomienky, z ktorých si nechávam to pekné a z toho zlého sú veselé historky, ktoré vyťahujem, keď treba pobaviť znudenú spoločnosť na dinner party.
Do amfiteátra, našťastie, nebolo ďaleko a stačilo ísť s davom do kopca, čo som považovala za schodnejšiu alternatívu, ako držať sa inštrukcií čašníčky, ktorá nám poradila ísť za hudbou. Neviem ako ona, ale ja sa zväčša snažím prísť na koncert skôr, ako začne, ale každý máme iné priority. Dojem z inak nádhernej Štiavnice mi skazil dlhý had ľudí, ktorý sa tiahol pri vstupe. Z organizačného hľadiska totiž zjavne dávalo zmysel púšťať ľudí len cez jednu mini-bránu a neotvoriť tie vráta poriadne. Nevadí. Postáli sme. Stálo to za to, pretože samotný amfiteáter je nádherný, je z neho výhľad na kopce Štiavnice a keď padala tma, svetlá na opačnej strane mesta koncertu dodali atmosféru. Keby mu dodali aj šťavu, asi by som odchádzala spokojnejšia.
Totiž, vec sa má nasledovne - nepamätám sa, kedy som odchádzala z koncertu znudenejšia.Na IMT pod holým nebom mám len tie najlepšie spomienky (doteraz si pamätám open air v Inchebe akoby to bolo včera), takže som sa tešila, ale zostala som sklamaná. Kapela pojala Acoustic ako možnosť pre širšie publikum dozvedieť sa pikošky zo zákulisia fungovania a v zásade tomu rozumiem, nakoľko tento rok oslavujú 20 rokov na slovenskej scéne, ale ak si môžem dovoliť poznámku...takto fakt nie.
Hudobné sety (rozumej dve-tri skladby) boli prerušené predstavovaním aktuálnych členov skupiny, ich hudobným backgroundom, ako sa k IMT prepracovali a na akých iných projektoch pracovali. Wake me up when September ends, will you? Rozumiem, že v roku, keď kapela úspešne oslavuje jubileum na slovenskej scéne by som mala privítať obdobné tendencie ako snahu priblížiť sa publiku. Ivanove pokusy by vlastne boli aj vcelku sympatické, keby to nebol taký ťažký dramaturgický prešľap, ktorý rozhádzal celý koncert. Medzi ľuďmi behal malý Jakubko s mikrofónom, aby sa odvážlivci mohli pýtať otázky. Lenže ako to býva, nikto sa nechcel pýtať a keď sa pýtali, otázky boli zväčša odveci a jediné, čo mi po niekoľkých týždňoch utkvelo v pamäti bola uchichotaná slečna, ktorá kontrolovala, či má pán bubeník frajerku. Pobavila.
Rozhovory počas koncertov sa riešia inak, pretože pokusy o priblíženie sa fanúšikom v praxi fungujú maximálne na Comic Cone, kam sa dostanú fakt len skalní, ktorí ochotne spia v spacákoch, len aby si zabezpečili flek na tlačovke o ďalšom super-hero filme. Ak sa o desať rokov IMT Smile rozhodnú zopakovať podobné snahy, odporúčam cestu Kings of Convenience, nórskeho dua, ktoré na jeseň odohralo výborný koncert v bratislavskom Babylone. V polovici sa chlapci odložili na pohovku, kam si k nim sadol moderátor a pýtal sa otázky, ktoré boli predom pripravené, zaujímavé a k veci. Chalani z Bergenu potvrdili, že plánujú ďalší album a myslím, že to každého fanúšika potešilo viac, ako sa dozvedieť, že keď Ivan chodí na koncerty, uprednostňuje tie zahraničné, lebo doma ho všetci poznajú. Viem. Šok.
Takto dlhosiahlo sa vyjadrujem k dramaturgii asi hlavne preto, že mi je ťažko posunúť sa ku koncertu samotnému. Kedysi som oduševnene a s presvedčením (!!) tlieskala, keď sa ozvali prvé tóny Niekto ako kráľ, ale dnes už sa na to pozerám cez prsty, pretože sa z toho tróna zosadil sám. Úspech im prajem a teší ma, že sa na pódiu tešia, ale nie na môj úkor. Cítila som sa ochudobnená, pretože energiu so sebou priniesol len pán saxofonista, ktorý bezkonkurenčne zaujal a zabavil najviac. Zvyšok ďaleko zaostal a aj klasické skladby už znejú strašne obohrane. Navyše, keď si ich zväčša odspievam sama, pričom ma Ivan občas navedie na začiatku refrénu...neviem, asi som už príliš stará. Alebo zostarli oni a zabudli sa. Veľmi mi chýbalo nadšenie, akákoľvek inovácia alebo pokus o ňu a čo ma po toľkých rokoch mrzí najviac bola absencia starších skladieb, ktoré by možno pozdvihli už tak prachom zapadnutý set list. Ak si tento twist nechávajú na decembrový koncert v réžii Ďurovčíka, dajte mi vedieť ako to dopadlo. Ja sa ho odmietam zúčastniť.
Napriek všetkým negatívnym aspektom, ktoré som práve spomenula, považujem večer za absolútne vydarený a možno z veľkej časti patrí vďaka aj koncertu IMT, ktorý ma nebavil. Po ňom sme sa totiž vybrali zapiť rozčarovanie do malebnej Štiavnice. Zaparkovali sme v ArtCafé, ktoré malo vonku vyloženú priam výstavne malebnú terasu so stolmi, ktoré lemovali starý chodník, na kopci, s malým provizórnym pódiom, na ktorom sa práve rozkladali mladí chalani. Vďaka nášmu taktickému odchodu z amfiteátra skôr, ako rozvášnené davy opustili to, čo miestami pripomínalo svadobnú tancovačku, sme stihli uchmatnúť posledné tri voľné stoličky a pri poháriku niečoho pofidérneho rozčarovane krútiť hlavami nad tým, čoho sme práve boli svedkami. Lenže k tomu sme sa nedostali, pretože sa ozvala hudba a naša pozornosť sa upriamila na pódium.
P.S. Funk Unit sú pozbieraní z rôznych kútov východnej časti našej zeme a raz darmo, hudobníci sa tam rodia v celkom slušnej koncentrácii. Ako je už z mena kapely jasné, záľubu si našli vo funku, čo bolo nielen to, na čom som vyrastala, ale aj presne to, čo som potrebovala, aby som si napravila pachuť, ktorá mi zostala po IMT. A ak by som sa mala držať svadobnej analógie, ak Táslerovci hrali pre staršie ročníky, ktoré sa vyskákali na známych odrhovačkách, tak P.S. Funk Unit hrali "po polnoci" pre už značne podgurážených kamarátov, ktorí sa na svadbe zabavili po svojom pri ešte väčších odrhovačkách (Happy, Get Lucky, Billy Jean...), ale odhodlaním a nadšením triumfovali viac ako hlavní aktéri, samotné mesto alebo nádherný večer pod hviezdami.
Spevák Bohuš sa s mikrofónom vlnil ako Will Heard, saxofonista bavil takmer rovnako ako Gapa z IMT a repertoár obsahoval niekoľko povinných Jamiroquai skladieb, pri ktorých Bohušova poloha hlasu niekedy sedela ako riť na šerbel, inokedy vôbec, ale bolo mi to maximálne jedno, pretože neboli fádni. Bavili sa s vedomím, že ich sleduje asi päťdesiat ľudí a keď prišlo na encore, vypočuli sme si takmer celý setlist odznova. Sčasti preto, že sa Bohušovi a spol z pódia nechcelo, z veľkej časti preto, lebo sme ich odtiaľ nechceli pustiť a celkovo preto, že sme sa všetci do jedného zabávali. Hudobne to zďaleka nebolo vyšperkované, ale sršala z toho obrovská radosť a hoci tá išla aj z Ivana Táslera, pri ňom, akoby sa zastavila na kraji pódia a nešla ďalej. Možno to bude tým, že to nebolo nadšenie, skôr spokojnosť. Ťažko povedať, ale pri P.S. Funk Unit sa podľa mňa bavili aj čašníčky, aj okoloidúci a hoci neodohrali Monte Carlo, ako si Miška, veľmi vokálne pri každej pauze, priala, Tepláky sme počuli niekoľkokrát a pri tej skladbe sa fakt nemožno nebaviť. Opäť odkazujem na svojich kolegovcov, ktorých týmto českým skvostom týram niekoľkokrát za deň.
Chalani vraj hrali po dlhej dobe, čo som sa dozvedela po tom, čo som im nabúrala pokoncertné fajčenie. Kedysi vraj mali väčší počet členov kapely, ale napríklad hlavný saxofonista odtiahol do Austrálie kvôli yoge s priateľkou. Ehm, videla som ich prvýkrát, ale ak by náhodou zablúdil na môj blog, môže byť v pohode, P.S. Funk Unit sú v úplnom poriadku aj bez neho. Funky chlapci pridali niekoľkokrát "už naozaj poslednú" skladbu, Miška pridala fotku s kapelou a ja som pridala ďalší príjemný večer do zbierky, o to príjemnejší, že vlastne dopadol úplne inak, ako som čakala. S úderom polnoci sme sa potom vybrali domov cestou druhej triedy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára