Keď som bola mladšia, chodila som do Trnavy relatívne často. Vždy to boli rodinné návštevy, takže mesto vlastne vôbec nemám pochodené, ale hneď ma transportovalo späť do detstva, keď som v sobotu začula "podte, podte" s jedinečnou tvrdou výslovnosťou. Na traty v Seredy zrazilo kona. MNAU. Slovenský Rím nás privítal v prerobenom amfiteátri, ktorý hostil 13. ročník prvého slovenského open-air jazzového festivalu, Trnavský jazzyk. Slogan hovorí, že čo na srdci, to na jazzyku, tak sa pokúsim opísať čo na mojom srdci. V skratke? Špička. A to som laik, čím sa dostávam k veľmi podstatnej informácii.
Doma sme jazz nepočúvali. Naopak, viem presne, aký naň má moja mamina názor. Kakofónia nerytmických melódií, škrípania, divných zvukov a obrazov Mariána Vargu za organom. Na jej obranu (aj svoju, lebo povedala, že ju zas zhodím na blogu), nie je jediná, kto takto uvažuje a vlastne sa jej ani nedivím. Jazz je vo všeobecnosti vnímaný ako high brow elitárska hudba, ktorej treba rozumieť na to, aby si človek užil. Nesúhlasím. Moja jazzová výchova končí pri soundtracku k Sexu v mestu, filme Whiplash a nekonečnej záľube vo výťahovom smooth jazzi, ktorý nám doma hrá v pozadí, keď otvárame fľašu vína. To ma ale neodradilo od toho, aby som v rámci pokusu o kultúrne rozpínanie, nekúpila dva lístky a nezabila tak dve muchy jednou ranou - vypadnúť z Bratislavy, doriešiť Lenkine narodeniny, byť na vzduchu, vyskúšať niečo iné...hm, to už nie je len jedna mucha, nevadí. Skrátka sme sa naložili do auta, zviedli víťazný boj s navigáciou, ktorá sa nás nonstop pokúšala hodiť na diaľnicu, aby sme potom presne načas parkovali v miestnom nákupnom centre (podstatná informácie, ešte sa k nej dostanem).
Organizátorom klobúk dole, amfík je krásny priestor a mestu Trnava ešte väčší shout-out, lebo neexistuje, že by z akcie niekto profitoval. Sadli sme si do hľadiska, kde som si skrátila chvíľku počítaním hláv a zostalo mi ľúto, keď som sa zastavila na čísle 50. Úprimne povedané, neviem, čo som čakala, ale zdalo sa mi to málo, ale počas večera sa môj názor zmenil.
Koncerty o siedmej odštartoval slovenský Fats Jazz Band, ktorý sa sústredí na swingové melódie z 20s a 30s, ktoré sú, podľa môjho názoru, absolútne prístupné. Jedine, že by práve táto hudba bol jediný dôvod, prečo nenávidíte čierno-biele filmy a v takom prípade Vás môžem odkázať na moju dobrú kamarátku, ktorá večer v spoločnosti saxofónového kvarteta z FJB prežila v zdraví. V Trnave som si totiž uvedomila, že som časť FJB orchestra videla pred niekoľkými týždňami v bratislavskom St. Germaine. Túto skutočnosť som pochopila, keď sa bandleader, Ladislav Fančovič, zrazu zdvihol spoza klavíra a chytil do ruky saxofón.
Tak v prvom rade, ovládať takto aj klavír, aj saxofón je jedna mimoriadne obdivuhodná vec. V druhom rade, dostávame sa do absolútne iných kozmických sfér, keď sa o ňom dopočujeme, že k daným skladbám neexistujú noty, len nahrávky a ten človek si po večeroch počúva a prepisuje, aby mal jeho band z čoho hrať. Veľmi sme s Lenkou dúfali, že sa živí hudbou, pretože by nebolo nič tragickejšie ako predstava, že takto talentovaný človek by musel sedieť v nadnárodke za počítačom. Ako som sa z ich webu, ktorý je, mimochodom, príjemne tematický, rovnako ako celé vystúpenie, dozvedela, s civilizáciou to možno nie je tak úplne stratené a podľa všetkého sa hudbou živí. (https://www.fatsjazzband.com/)
Večer pokračoval nórskym Helge Lien triom s poľským huslistom. Adamom Baldychom. Moja mamina by si prišla na svoje najmä, keď sa klavirista ponoril do otvoreného klavíra a pracoval so strunami ručne. Miestami som mala dojem, že ten nástroj masíruje, prípadne kontroluje Billa Baileyho, ktorý tam musel ležať pripravený s lyžicou (kto nerozumie, pravdepodobne sa nepoznáme, lebo Black Books je povinnosť). Neskôr, keď Baldych odložil slák a hral na husliach výhradne prstami, v kútiku duše som čakala na moment, kedy na nás vytiahne Hendrixa a začne ten kus dreva v jeho rukách obkusávať. Každopádne, nevyzeral, že je na heroíne a vlastne, vôbec to nebolo nutné, unikátne to bolo tak, či tak. Pred ich koncertom sme dostali pár úvodných slov od človeka, ktorý festival organizuje a jeho moderátorské schopnosti sú na úrovni nedeľného programu v prímestskom obchodnom centre pri príležitosti záhradníckeho týždňa, no hudbe sa, zjavne, rozumie. Spomenul, že je zážitok sledovať ako sa trio a Adam vzájomne počúvajú a dopĺňajú a o jazze nemusím vedieť nič na to, aby som s ním súhlasila. A keby všetky moje (zbytočné) slová o hudbe nemali nič znamenať, Lenka môže potvrdiť, že pri predposlednej skladbe mi vybehli slzy, ako keď Russel Crowe naposledy vydýchne v Gladiátorovi.
Jazz, asi ako každá forma umenia je super, keď mu rozumiete a viete ho pochopiť vo všetkých vrstvách a odtienkoch, ale to zďaleka neznamená, že bez toho si ho nemôžete užiť. Fakt stačí otvoriť uši a dušu (namasté) a vpustiť ten talent dnu.
Pri vrchole večera, projekte indického perkusionistu Triloka Gurtu, bolo v hľadisku už výrazne viac ľudí a ja som konečne upustila od predstavy, že by tam malo sedieť ešte viac. Pred mesiacom som bola v londýnskom Wembley na Beyoncé, a hoci si myslím, že to bola výborná show a davy jej (aj mne) sedeli, nedeľné obecenstvo v Trnave bolo presne to, čo si akcia vyžadovala. Sedeli tam totiž skalní, ktorí presne vedeli, po čo si prišli, aj noví, ktorí, rovnako ako my, počúvali s nadšením a reagovali tak skvelo, že keď Čambalová vykrikuje do sveta, že publikum bolo super, tak posúďte sami (Tinin seal of approval).
Trilok mal na pódiu vedro s vodou a používal aj rôzne iné prvky, ktoré pri opise asi prispievajú k démonizácii jazzu, ale ktoré pri počutí vyvolajú niečo presne iné. A nech už sa vám to páči alebo nie, nikto nemôže dať ruku na srdce a povedať s čistým svedomím, že tí ľudia nežijú pre hudbu, telom aj dušou a môcť byť súčasťou niečoho takého je dôvod, prečo je môj účet v banke takmer vždy vybielený. Slovami Lenky "do p***, normálne by som si oba dni dala!" Misia splnená, odchádzali sme spokojné s tým, že budúci rok sa určite vrátime.
....aha, ešte som nespomenula historku s parkovaním, že? Všade zatvorené, okrem vchodu z úplne opačnej strany. Chvíľu to vyzeralo veľmi zle, keďže mi bolo oznámené, že žijem na inej planéte, ak si myslím, že ešte chodia nejaké vlaky do Bratislavy, ale nakoniec sme sa do garáže, našťastie, dostali. Trnavský jazzyk je u mňa už aj tak zapísaný ako mimoriadne pamätná akcia, aj bez toho, aby som musela noc tráviť v Mekáči.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára