Bola som na koncerte

Vždy som si myslela, že investovať do zážitkov sa oplatí. Viac ako do nutných vecí, ktoré navyše často vyzerajú ohavne a jediný dôvod zadováženia je účelnosť. Podobne to platí aj pri darčekoch. Dlhé roky ma pod stromčekom čakávali rôzne druhy termoprádla a podobných úchylných lyžiarskych nutností z kategórie "moj drahý tatino a jeho internetové nákupné mánie". Netvrdím, že sa mi dané veci nezišli, ale nikdy som ich neocenila tak, ako keď pod umelými vetvičkami ležalo niečo, čo zmení obyčajný deň na nezabudnuteľný. Do Vianoc je síce ďaleko, ale narodeniny som mala len nedávno. Ako by povedala reklama na Mastercard : drink - 5 euro, nové vlasy - 25 euro, smska na nočnú MHD 80 centov, najlepšie kamošky - na nezaplatenie. A najmä, keď mi urobia radosť a venujú mi dva lístky na bratislavský koncert Riša Mullera. Chlap, ktorý je na slovenskej hudobnej scéne fakt veľryba a s tými kilami, čo nabral navyše vyzerá doslova ako vráskavec ozrutný.

Celý deň zlyhávala logistika, takže namiesto o štvrtej na Obchodnú, som dorazila o pol šiestej do Kolkárne - zastrčený podnik s trpezlivou čašníčkou a záchodmi, kde je fakt zima. Tento problém sme ale okamžite vyriešili čajom s rumom - legendárny lyžiarsky povzbudzovák - a hneď nám zostalo teplejšie aj veselšie.

Dovnútra sme sa dostali vcelku rýchlo a potom nastali absolútne povinné problémy.

1. toalety
2. šatne

Ten prvý bol dosť ošemetný - znamenal, že s Dáškou odstojíme dlhé minúty za nedočkavými slečnami, ktoré vypili príliš veľa čajíku. To však neprichádzalo do úvahy a situácia si vyžadovala radikálne riešenie, a keďže ja som si ich zabsolvovala v poslednej dobe na môj vkus trošku príliš, bola to Dáška, ktorá ma schmatla a posunula sa o pár metrov dopredu, k dverám pánskej toalety :)) Detaily vynechám, ale najväčší zážitok bol jednoznačne monológ vyplašeného chlapa, ktorý spustil, že aj tak najväčší problém je ten, že ženy potrebujú súkromie na záchodoch. Keby sme ho nepotrebovali, nevytvárali by sa rady. Čo k tomu dodať? Vďakabohu za dvere na tých pánskych a problém bol vyriešený, keď nie elegantne, tak minimálne rýchlo.

Spomínané šatne bolo jednoducho organizačné zlyhanie. Keď kalendár ukazuje polovicu októbra a teplomer tak tri stupne nad nulou, vonku prší a fúka, predpokladám, že je v poriadku doraziť primerane oblečená a očakávať, že organizátor sa postará o to, aby som nemusela stáť v dave pod pódiom s kabátom v jednej ruke a druhou mávať akože do rytmu. Ako sa ukázalo, moje požiadavky boli zjavne prehnané a najbližšie sa namiesto lístka asi uspokojím s ušklbnutým zdrapom papiera, kde bude napísané meno interpreta, lúka, na ktorej sa koncert uskutoční a prinesiem si rozkladaciu stoličku (a vôbec som nedávno nevidela Taking Woodstock). No nič, popojedem.

Ešte pred tým, ako sme dorazili na Pasienky sme rozoberali, či vieme, kto bude robiť predskokana. Začiatok koncertu dal odpoveď aj na túto otázku a nastalo niekoľkominútové trýznenie, počas ktorého padali rôzne poznámky od "ahaaa, to nie je tričko, to sú šaty", cez " oprela by som ju" (Jacky nesklame snáď nikdy) až po "ty nepočuješ text? Buď rada". Ale jedno treba uznať - kočka sa snažila -nespievala zle a bubeníkove výrazy na tvári stáli za všetky prachy (ktoré som nemusela minúť ja). Vo všeobecnosti ale na predkapelu Mukatado nebol nikto zvedavý, a tak, keď chúďa speváčka zožala aplauz po tom, čo ohlásila poslednú skladbu, aj mi jej ľúto bolo. Medzitým sa vedľa mňa vytvoril malý kopček s bundami, kabátmi a taškami a provizórna šatňa bola na svete (nechce ma niekto zamestnať v produkčnej spoločnosti?). Časom začala byť dosť problematická, keďže sa okolo nás naskladalo pár fakt divných týpkov. Jeden konkrétne bol naozaj unikát. Okrem nekoordinovaných pohybov napitého vidieckeho zabávača nás (a veľmi široké publikum) obšťastňoval výkrikmi "Richieee!!!", ktoré tak po druhom pokuse prestali byť vtipné (a to hovorí osoba, ktorá nemá problém vyrevovať meno Jozef prakticky na akomkoľvek domácom koncerte).

Netrvalo dlho a na pódiu sa zjavil obrovský chlap v koženom kabáte a s tmavými okuliarami a od Nea z Matrixu mal ďaleko. Detailného výpisu skladieb sa odo mňa nedočkáte, ale môžem podať aké také emočné svedectvo. Jasné, už dávno to nie je to, čo to bývalo. 44 koncert pre pár rokmi v Inchebe bol na inej úrovni, ale aj Pasienky zostanú v pamäti. Skladby jedna za druhou, spievajúci dav, fakt dobrí muzikanti a odrazu divadelná vsuvka a teta (alebo ujo?) z reproduktorov zahlásil "dámy a páni, nasleduje 20-minútová prestávka". Divné, ale čo sa dalo robiť? Pekne som sa zložila na zem a dúfala, že nebude veľký problém opäť sa postaviť. Každopádne, presunuli sme sa na kraj davu k miestam na sedenie a opäť ocenili čaro relatívneho prísunu kyslíka. Druhá časť koncertu bola výrazná odpaľovačka. Samé pecky a potom to prišlo. Teda, už keď Muller zaspieval Tajné milovanie, mohlo mi niečo napadnúť, ale asi som bola v tranze a Baroko na druhú stranu odspievali vokalistky. Skrátka, každá sme si počkali na svoju skladbu v ten večer. Saške zahrali Spočítaj ma (ak si dobre spomínam), Linde Cigaretku, Jacky Nahý a ja som si poctivo vyčkala na svoju Tlakovú níž. Hosťovanie Dana Bártu v pražskej Lucerne je dnes už klasika, ale bratislavský koncert túto skladbu posunul do absolútnych výšin - pridal totiž aj moju osobnú klasiku - Ivana Táslera, ktorý, keď sa objavil na pódiu, vážne som skoro zinfarktovala (B, literally :D). Refrény si odspieval, samozrejme, po svojom a poznám ľudí, ktorí by sa veľmi vyžívali v imitovaní improvizácií, ale to nechajme teraz tak :), ja som krochkala blahom!!

Zvyšné skladby som len žasla nad chlapíkom, čo mal na starosti dychové nástroje a spokojná s blaženým výrazom som sa mohla vytešovať z príjemného večera.

Ou, a postúpili sme na MS vo futbale.