London calling (skoro:)

Približne pred rokom sa v mojej hlave zrodila chorá myšlienka, ktorá sa postupom času javila chorá snáď každému, okrem mňa – rozhodla som sa, že ísť na právo síce malo svoj význam (však, Mici?), ale je načase ísť študovať niečo, čo ma naozaj napĺňa. Zatvorila som tak dvere kariére Ally McBeal a vydala sa do vôd dobrovoľne nezamestnaných (nie nadlho). Mala som ale plán. Rok na to sa plán stáva skutočnosťou, takže momentálne reportujem z Anglicka a ešte stále sa pokúšam tento fakt zabsorbovať. Toť moja cesta.

Nie je nič horšie, ako biznis nízkonákladových leteckých spoločností. Booknúť letenku za smiešnu sumu je síce pekné, ale treba mať na pamäti fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou lietadlo pristane na letisku, ktoré je pri dobrej vôli ďaleko za mestom, pri tej horšej totálne mimo. Ďalší problém sa vzťahuje na batožinu, ktorá je limitovaná na príručnú, striktne stráženú pracovníkmi spoločnosti. Nikto vám nebráni si vziať batožinu ďalšiu, samozrejme, za predpokladu, že vami nepohne suma 30 éčiek za kus do 15 kg, 50, ak sa zmestíte do 20 kg. Pamätám na ten moment, keď sme bookovali moju odchodovú letenku a celá rodina sa pri kolonke batožina na okamih zamyslela, ako si ja vlastne predstavujem sťahovanie. Rozhodne mi vtedy nenapadlo, že bude prebiehať tak hystericky. Dva dni pred odletom som mala rozložené handry na posteli a neuroticky okolo nich pobehovala s tým, že nemám šancu sa pobaliť. Niekde počas tohto procesu prišla do izby mamina s fotkami z detstva a ja som sa úspešne zosypala a s plačom vyhlásila, že nikam nejdem. Nervy som upokojila pohárom vína a zrazu sa tie kufre zdali prívetivejšie a miestami aj objemnejšie. Výsledok? Veľký kufor, malý kufor, cestovná taška a spacebag. Posledné dva kusy mi láskavo odvezie kamarát autom – že sa všetci rozliezame po Európe (a Ázii, ale Kiki, do Japonska asi neprídem) začína mať svoje výhody J.

Inak ma neprestáva fascinovať, ako rýchlo zabúdam na niektoré veci. Dve pracovné letá na letisku a mňa stále dokáže zaskočiť počet detí na palube. Prisahám, že keby existovali štatistiky, do Británie letí viac detísk, ako na dovolenky s rodičmi. Nič to, obrnila som sa voči neustálemu plaču a dúfala, že Elle ma udrží v strehu aspoň hodinku a pol, keď tu zrazu, ahaho - vedľa mňa sa objavila veľmi povedomá tvár, ktorá ma zamestnávala celú cestu. Žiaľ, dotyčný cestoval so svojou frajerkou, takže som nemala šancu sa ho otravne spýtať, či je to fakt on, ale som si na 95 % istá, že ma moja pamäť neklame. Šlo o anglického herca zo seriálov, ktoré nikto v domácich podmienkach nezapne, jednak preto, že sa u nás nevysielajú, po druhé preto, že ich kvalita je vec na dlhú diskusiu, každopádne som si prítomnosť dotyčného vysvetlila ako znamenie, že cestujem študovať naozaj správne odvetvie. Surreálne, ale milé.

Lutonské letisko ma privítalo staršou pani, ktorá nepochopila, že sa ponáhľam a nemám práve náladu vypĺňať prieskumy, takže som zaškrtávala políčka, prečo som v UK a ako dlho plánujem zostať. Spolu s nákupom adaptéru na anglické zásuvky, pri ktorom som sa teda zapotila, mi to zabralo viac času, ako som plánovala, takže hodinový sklz sa prejavil aj pri ceste vlakom. Tri prestupy v kombinácii s presunom pešo a busom sa na papieri javili mierne desivo, v skutočnosti som ale všetko pekne vykryla a ešte som aj mala možnosť šmírovať okolie. Konkrétne chalanisko s golfovými palicami bol viac ako rozkošný. Po telefóne riešil taliansky status nejakej kamošky, ktorý bol ako vystrihnutý z Jersey Shore. Automaticky som si dotyčnú predstavila ako Snookie, samozrejme, v SNL podaní a cesta bola hneď o kus veselšia. Čo bolo ale pri sledovaní okolia horšie, bol fakt, že som sa ťahala po schodoch s dvoma kuframi a nikomu ani nenapadlo spýtať sa, či nepotrebujem pomoc. Je mi jasné, že v takto obrovských mestách by ma niekoho záujem o kufor mal skôr vydesiť, ale podobné reminiscencie na život doma sa asi budú z času na čas objavovať.

Po dvojhodinovej ceste vlakmi som dorazila do cieľovej stanice a auto ma už, našťastie, čakalo vonku. Bolo zvláštne sedieť na tom istom mieste ako vždy, akurát s volantom na opačnej strane. Nevedela som, či sa sústrediť na rozhovor o škole alebo sa snažiť aspoň približne si zapamätať cestu. Našťastie, kým som sa stihla rozhodnúť, boli sme na mieste. Stála som na prahu svojho nového bydliska a jednoznačne aj nového života, a hoci bolo tesne pred polnocou, vôbec to nevyzeralo zle.