Anglické a české, či slovenské školy sa líšia vo viacerých veciach, ktoré by vydali na knihu, ale pokiaľ mám okomentovať jeden podstatný rozdiel, natíska sa ten najočividnejší. Freshers week, čiže týždeň pre prvákov. Moja škola je jedna z tých, ktorá si komplet výuku drží v campuse a tým, že koncentruje všetkých svojich študentov na jednom mieste, je tu silná, naozaj silná študentská únia - vraj najväčšia v krajine. Freshers week je tu tak veľká udalosť. Len pre zaujímavosť a preto, že mám chuť sa pochváliť - univerzita vyzerá ako vystrihnutá z Pottera a pri porovnaní s mojou predchádzajúcou fakultou, ktorá kedysi slúžila ako sídlo gestapa, rozhodne vyhráva.
Zápis som mala mať oficiálne v pondelok, ale ak som mala v poriadku všetky papiere, mohla som ho zabsolvovať už počas víkendu, čo bol viac ako rozumný ťah. Narozdiel od troch hodín, ako moja spolubývajúca pred rokom, som dala celý proces za štyridsať minút. Mať pri sebe Hanu bolo celkovo veľmi fajn – vyhla som sa panike (nepristane mi) a po úspešnom zápise nasledovala prehliadka Founders budovy (zámok), v ktorej sa okrem iného nachádzajú aj internáty. Tí bastardi, čo tam žijú nielen, že žijú na zámku, ale majú aj starožitný nábytok. Aby som bola ale úprimná, aj ja som mohla. Zvolila som ale ekonomickejšiu alternatívu, a tak môžem do Founders chodiť akurát tak na chodbovice. To je viacmenej medzinárodná záležitosť, či človek býva na Mlynoch, Jednote alebo na anglickom intráku. V spoločnosti dvadsiatich, väčšinou prvákov, sme strávili dobré dve hodinky, počas ktorých som žasla nad tým, v koľkých rôznych farbách sa sladké žbrndy dajú vyrobiť . Moja fľaša vína ležala na dne tašky a keďže som nemala po ruke vývrtku, poslušne a decentne som popíjala, čo mi prišlo pod ruku.
Po zotmení sme sa vybrali do ulíc a tu narazila kosa na kameň. Hana, okrem toho, že keď sa pripije, je typicky anglicky hlučná, sa už asi tri týždne rozchádza so svojím chlapom. Môj prvý výjazd do ulíc Eghamu tak bol poznačený touto drámou. V praxi to znamenalo asi toľko, že pila ako dúha v šatách veľkosti trička. Hneď z úvodu prebrala inciatívu patróna všetkých prvákov a pozornosť si vyžadovala rozkošným anglickým „oi“, z ktorého sa mne robí nevoľno. Vystriedali sme štyri podniky hyperpohonom, ktorý dal poriadne zabrať mojej peňaženke, ale pečeň zostala našťastie nepoškodená. Nemala to kedy stihnúť. Objednala som si pohár vína a ledva som si dvakrát odpila, už sme sa presúvali inde, lebo Hana pokračovala v neúnavnej misii poriadne vytmaviť svojmu chlapovi fakt, že ju odignoroval. Vtipný to večer.
Domov sme sa vracali ultimátnou skratkou, ktorá sa mi mimoriadne zapáčila. Cez cintorín. Žiadne „sejdeme se na hřbitově“, ale krásny a pokojný park, ktorý je zhodou okolností aj cinter. Šedé veveričky po tráve a po stromoch. To ma privádza k miestnej faune - spokojne konštatujem, že na udržiavaných dvorčekoch okolia pozorujem skôr mačky. Psov je tu pomenej a začínam si zvykať aj na už spomínané kone, ďalej netopiere a dve ulice odo mňa vraj poletujú papagáje :)
Celkovo ale musím s ľútosťou a zahanbením konštatovať, že nebývam dekadentne. Príručka síce vraví o prenajatom (prípade zdedenom) príbytku, čo spĺňam, ale na plnej čiare odmieta Surrey ako miesto, kam by vôbec moderný libertín mal páchnuť. Mínus bod pre mňa. Na druhú stranu ho vyvažujem tým, že som si dom nevyberala podľa blízkosti k najbližšej metro stanici (žiadne sem nechodí), k fitku (seriózne?) alebo k (čerešnička) základnej škole.
martina pis, ja sa smejem!!
OdpovedaťOdstrániť