Môj život je všetko, len nie nudný

Freshers week som odštartovala výletom po baroch, ale potom bolo pár dni ticho. Až do včera, kedy sa nám zázračne podarilo zorganizovať výjazd so spolubývajúcimi. Je nás päť, z čoho štyri sme sa dohodli, že ideme niekam na drink – poriadne sa spoznať. Ako sme sa ale chystali vyťahovať fľaše v duchu prípravného pripitia sa (drahá to krajina, aby sa človek opíjal až v bare), nadšenie stúplo do tej miery, že sme zanechali predstavu baru a rozhodli sa ísť rovno do Študentskej únie (SU). Veľké priestory majú kapacitu 2 000 ľudí a okolo jedenástej už bolo komplet plno. Našťastie tak, že sa dalo dýchať a hýbať sa. Dokonca aj na parkete, ktorý bol plný tak akurát. Neviem, ktoré žieňa včera stálo za pultom, ale musím povedať, že hrala naozaj dobre (tanečné veci a nejakú tú elektroniku). Porovnaniu s chalanom, čo ju o polnoci vystriedal sa radšej vyhnem – fakt, že celý jeho set uviedla živá raperská vložka, hovorí sám za seba.

Ako som spomínala, náladu sme rozbiehali ešte doma, takže po príchode som sa snažila zostať pri víne. Klobúk dole pred maximálne ochotným personálom – barman nielen nemal problém ísť sa pozrieť, aké vína majú, ale pri mojej stupídnej otázke o ročníkoch sa šiel pozrieť znovu. Ročník na fľašiach nebol, čo je jeden zo základných znakov pravidla „ruky preč“, ale povedala som si, že to risknem a dobre som spravila. Nebolo skvelé, ale ustála som ho prekvapivo dobre, rovnako ako miešanie neskôr večer. Bavila som sa a zdalo sa, že baby tiež. Po polnoci mi začali štrajkovať nohy vo vysokých botičkách (Dara, to mě baví) a keďže na Tiffany prišiel obrovský útlm, rozhodli sme sa náš žúr ukončiť. Pred budovou sme chvíľu postáli a už pri nás stálo auto – tzv. non-res bus. Ide v podstate o taxislužbu študentskej únie, ktorá má k dispozícii pár minivanov, ktoré počas večer rotuje po okolí a za smiešnu sumu rozváža študentov domov. Lenže po tom, ako som sa prezula do baleríniek, som náhle dostala chuť na krátku prechádzku, tak som si povedala, že sa vrátim domov pešo - veď predsa nocou cez cinter – kto by odmietol? Zjavne Tiffany a ani nie tak kvôli strachu, ako skôr preto, že vyzerala vážne znavene, opito. Posadili sme ju do auta a nechali Charlie – kočku, čo šoférovala – aby ju odviezla, zatiaľ čo my sme sa vybrali do nočných ulíc Englefield Green.

Celú cestu sme sa dohadovali, akú pizzu si objednáme, keď sa vrátime, že sme prvé minúty vôbec neriešili, kde je Tiffany. V dome bolo ticho ako v hrobe, jej izba zamknutá, ako keď sme odišli, takže sme predpokladali, že Charlie najskôr obehne celý Egham, kým ju vyhodí doma a pokojne sme sa venovali objednávke jedla. Keď ubehla ďalšia polhodina a Tiffany nikde nebolo, začali sme sa obávať. Nasledovala prehliadka domu, či v opitosti nezamierila do inej izby alebo neleží horeznačky v záhrade. Neležala a neodpovedala ani na telefonáty, hoci jej telefón zvonil. Toto sa dialo okolo druhej v noci a všetci seriálov znalí vieme, že „nothing good happens after 2 AM“. Skúšali sme sa dovolať Charlie, ale nedvíhala a neodpovedala ani na SMSky. Pol tretej, obvolali sme všetky bezpečnostné čísla Študentskej únie, rovnako univerzity, ale nikto nám nevedel nič povedať. Pol tretej. Charlie sa ozvala. Vraj vyložila Tiffany pár ulíc od nás, keďže ju presvedčila, že domov bez problémov trafí. Hana na linke s SU, Gemma na linke s políciou a Ollie vonku, hľadajúc. Ja som od nervozity striedavo pobehovala po dome a v pravidelných intervaloch som chodila trieskať na jej dvere v prípade, že by bola predsa len zázrakom doma – spitá pod obraz boží alebo nebodaj by odpadla. S úderom tretej hodiny rannej sme začuli klopanie na dverách. Polícia. Večer naberal grády. Žena spisovala zápisnicu, zatiaľ, čo muž kontroloval dom a následne sa odviezol na miesto, kde bola naposledy videná. Tá ulica je od nás vzdialená asi päť minút chôdze a nikto z nás netušil, čo sa jej mohlo stať cestou odtiaľ domov.

Policajt chytil do ruky metlu a začal ňou plieskať o strop (Tiffany býva v podkroví). Vraj by pomohlo, keby definitívne vedeli, či nie je v izbe, aby mohli spustiť poriadnu pátraciu akciu. Osobne sa mi to zdalo zbytočné – ten rachot, ktorý sme robili, keď sme búchali na dvere, by zobudil aj mŕtveho na opačnom konci mesta. Ja som sa začínala smiať – smiech zo zúfalstva. Kritické momenty majú na mňa zázračný efekt – vždy mi napadajú najlepšie vtipy. Lenže, smiech ma prešiel – dorazila žena s páčidlom alebo nejakou obdobnou pomôckou a po obrovskom rachote vylomili dvere......aby našli Tiffany v posteli a úplne v poriadku. Zliezla dole, trochu vyplašená, že čo sa deje. Prosím pekne – dorazila domov ešte pred nami, vyštverala sa k sebe do izby a poctivo sa zamkla. Povinne vydávila obsah žalúdka na koberec, do smetného koša a tuším aj do postele, do ktorej si potom ľahla a zaspala. Viem, že niektorí ľudia trpia insomniou, a čo som zažila včera, považujem za opačný extrém, pretože ten treskot na dvere bol neznesiteľný a ona spala bez mihnutia oka ďalej.

Dráma sa tak ukončila o štvrtej ráno, keď odtiahli policajné autá a my sme sa všetci spoločne usadili k pizze. Beriem späť všetko, čo som písala o neadekvátnosti tohto miesta – polícia v dome a vylomené dvere? Ukážková dekadencia, dámy a páni, rovno ako z príručky! J