Minibreak means true love ;)

Napriek tomu, že je to už viac ako rok a pol, občas si ešte stále v plnej miere neuvedomujem, že som skutočne emigrovala. Bude to technológiou – Skype je naozaj šikovná záležitosť, a tak som v kontakte s rodičmi, starými rodičmi, a dokonca som schopná aj doučovať cez Skype. Lenže akokoľvek sa isté veci dajú uskutočniť z technického pohľadu, nie vždy sa dajú z toho ľudského.

Naposledy som bola doma na Vianoce a musím povedať, že odvtedy som bola v minimálnom kontakte. Mamina pravidelne začína každý rozhovor „konečne, že si sa ozvala“ a v zásade sa jej ani nedivím. Na vine bola škola, práca, a najmä ja sama, keďže som si hlavne tej práce nakopila strašne veľa. V poslednom týždni som bola od rána v škole, potom som bežala do práce, aby som sa z nej po polnoci vrátila rovno do školy, kde som strávila noc prácou na projekte, atď. Ono by to bolo o niečo pochopiteľnejšie, keby som bola len krok od nájdenia lieku na rakovinu alebo niečo podobné, ako roznášanie tanierov, alebo dozerania toho, ako iní roznášajú taniere, ale čo už. Z niečoho žiť musím. Len ma trochu hnevá, že kvôli môjmu pracovno-školskému premáhaniu sa, som zmeškala kamarátove narodeninové drinky, ďalšieho kamaráta oslavu a nespočetný počet akcií s tým, že vlastne nemám žiaden spoločenský život.

Veľmi som sa preto tešila, že si trochu oddýchnem a dnes to konečne prišlo. Zhodou okolností dátum padol na hokejové finále, a tak som sa celý deň chystala na to, ako si sadnem spokojne večer za počítač a budem sa modliť za dobré pripojenie – nech Bože dá. Trochu ma škrelo, že na ostrovoch nikoho hokej nezaujíma a prirodzene, Liga Majstrov aj s víťaznou Chelsea bola podstatnejšia, ale čo sa dalo robiť. Keď už nič iné, aspoň som sa na chvíľu opäť cítila slovensky.

A čoskoro sa budem opäť. V utorok totiž príde moja B. V Prahe sme spolu bývali. Dnes, B. v Berlíne, ja „uprostred ničoho“ v Eghame a boli by to takmer dva roky, čo sme sa videli naposledy. Pražské nočné prechádzky nás poslali každú do inej krajiny, a hoci som za ne vďačná, je mi ľúto, že nemáme šancu sa vídať častejšie. Každopádne, nadchádzajúci týždeň bude fenomenálny, o tom niet pochýb. Nielen, že mám z práce voľno (čo pri momentálnom počte zamestnancov je takmer zázrak), BBC počasie hlási, že B. so sebou z Nemecka prinesie krásne slnečné počasie, ktoré tu v Anglicku tak túžobne očakávame. Okrem toho mám v pláne zobrať útokom všetky miesta v Londýne, kde treba jesť, a hlavne, čaká ma mentálne SPA.

Ani si nepamätám, kedy som bola naposledy takto nedočkavá! Čaká ma SNL, patlanie, prežieranie, citovanie všetkého a všetkých, šialené záchvaty smiechu, shoppovanie, patlanie, povinný YouTube, Club Tropicana, budu platit kartou, nostalgia, patlanie a rozhovory o tom, že aj keď všetko vyzerá nanič, kto iní, ak nie my? Dobijú sa baterky, znovu sa nájde motivácia byť lepšia a potvrdí sa, že obe ďaleko z domu a na míle od seba, stále sme Mici a Mizzi. Svetkas.