O olympiáde, bronze a priemernosti

Britské médiá žijú olympiádou a šokujúco, žije nimi aj Británia. Šokujúce je to najmä preto, lebo tesne pred hrami by ste v Londýne nenašli nadšenca (ak nepočítame organizátorov). Každý akurát šomral pri pohľade na plagáty v metre, ktoré upozorňovali na milióny extra turistov a pripomínali, že s nadchádzajúcou olympiádou je len logické, aby sme si dopredu naplánovali cestu do práce.

Mňa sa to až tak netýkalo, nakoľko do mesta chodievam sporadicky, ale súcitila som s obyvateľmi hlavného mesta. Koniec koncov, ani nás, vidiečanov, Londýn 2012 neobišiel. Práve naopak. Keďže veslárske preteky sa mali uskutočniť v Etone, najideálnejšou alternatívou na ubytovanie športovcov sa javila naša univerzita. Netrvalo dlho a po skončení semestra sa internátna oblasť campusu zmenila na miniveslársku olympijskú dedinu. Nikto sa nás nepýtal. Nie, že by ma to až tak obťažovalo, ale predsa len, keď sa celý areál zmenil na Alcatraz, moje pocity boli iného charakteru ako pocity bezpečia. Vojaci na bráne, policajné auto na každom rohu...ďakujem pekne. Ak som si doteraz myslela, že Británia je policajný štát, olympiáda mu dala nový rozmer. Emaily, ktorou ulicou je bezpečné do školy chodiť, a ktorým by som sa mala vyhýbať, doplnili rôzne dopravné obmedzenia, ktoré sa nepáčia skutočne nikomu.

Skrátka, deň, dva pred otváracím ceremoniálom som nemala jedného pekného slova na olympijské hry a rozhodne som nebola sama. A potom Danny Boyle nejakým zázrakom ukecal kráľovnú, aby si zahrala v mini skeči s Danielom Bondom Craigom, k tomu David Beckham na lodi, ktorý, ako denníky vtipne (a pravdivo) písali, bol bondovskejší ako Bond. Anglické hudobné dedičstvo, efektné zapálanie ohňa a k tomu obstarožný McCartney na záver a ja som zostala v nemom úžase. Neverila by som, že to zvládnu a ešte k tomu takto štýlovo.

Zrazu som sa ráno prichytila pred telkou, ako sledujem cyklistiku a so zatajeným dychom dúfam, že ten Sagan by predsa len niečo mohol vymyslieť. V práci sa šport sledoval horšie, ale Panasonic obchod cez cestu po roku pustil na obrazovkách niečo iné ako Avatara, tak som občas okom hodila po tom, čo práve BBC vysielala.

Jednoducho, asi nikdy nebudem antiglobalistka a olympijským hrám podľahnem, či sú letné alebo zimné, a či mi hrozí astronomická pokuta, ak autom zablúdim do „olympic lane“ pruhu na ceste alebo nie. A kdekoľvek sa hry uskutočnia, kdekoľvek budem, vždy budem hypnotizovať obrazovku, keď Hochschornerovci ťuknú a na mikrosekundu sa bude zdať, že sa mi zrútil svet.

Vrcholový šport ma vždy fascinoval. Z viacerých dôvodov. V prvom rade samotné výkony sú často ohurujúce, obdivujem odhodlanie a v neposlednom si zakrývam oči pred niektorými svalnatými ženami. Máme, čo sme chceli - emancipáciu a s ňou ženské vzpieranie. Sexi. Popojedem. Chcela som sa zastaviť najmä pri tom odhodlaní. Obdivujem ho. Fascinuje ma, že ľudia sú schopní trénovať dvojfázovo sedem dní v týždni, k tomu zvládať medicínu na áčka a ešte si aj urobiť čas na kamarátov.

V duchu a párkrát tuším aj nahlas, som svojim rodičom vyčítala, že ma do ničoho nenútili. Viem, že sa mi teraz machruje a neverím na totálnu tyraniu, ale nehrám na žiaden hudobný nástroj a nikdy som žiaden šport nerobila poriadne. Áno, dlhé roky som bola chodiaci televízny program, ale myslím, že to mi do života veľa nedalo. Pred pár rokmi som na narodeniny dostala tričko s nápisom „I will finish what I start“. Bol to vhodný dar vzhľadom na moju akademickú minulosť striedania škôl a keďže, ak mi niečo chýba, tak je to okrem trpezlivosti, vôľa a odhodlanie. Športovci ich majú automaticky. Chceš medailu? Musíš makať. Hotovo. A ak plánuješ zlato a podarí sa bronz, tretie miesto sa javí horšie, ako posledné.

Otázka je, ako sa k veci postaviť. Tešíme sa, že je aspoň bronz a gratulujeme si, že je to aj tak obrovský úspech, alebo sa nevieme na seba pozrieť do zrkadla, lebo je to málo? S Mici sme sa kedysi v Prahe zaprisahali, že good enough is never good enough a s touto vetou sme sa obe presťahovali. Ja do UK, ona do Nemecka. Pred rokom som si gratulovala k životnej bronzovej a dnes? Bronz je nič, čo v preklade znamená, že už som nie čerstvo presťahovaná, takže si niet k čomu gratulovať. Pracujem, budúci rok promujem, ale akosi stagnujem a zďaleka nie som tam, kde som chcela byť. 

Hochschornerovci tiež neplánovali bronz a momentálne je to už asi jedno. Otázkou je, kde budeme o štyri roky, lebo ak počas olympiády v Riu zoberiem životný bronz, rozhodne sa nebudem tešiť z medaily. Good enough is never good enough. 

Tuším idem písať bakalárku...niekde začať treba. Musím makať. Hotovo.