Stankeho kozy a nekonečné čapkanie...bola som v národnom

Myslím, že nemusím veľmi zdôrazňovať, ako veľmi mám rada divadlo. V čase, keď som žila v Bratislave, v období, keď som odišla z právnickej fakulty a pracovala, som bola v národnom pomaly každý druhý týždeň. Preferovala som viac drámy nad komédiou, balet nad operou, ale v zásade som sa hlavne tešila, že môžem ísť. A napriek tomu, že som chodia relatívne často (na slovenské pomery extrémne často), vždy som to brala ako špeciálnu udalosť. Doteraz to tak beriem, ale už pomaly strácam trpezlivosť, z viacerých dôvodov.

Pred pár dňami som bola na Slovensku na necelý týždeň. Hneď ako som si bookla letenku, som písala svojej divadelnej soulmate C., že čo odporúča; na čo ideme a či by nebola taká láskavá a lístky kúpila. Potlačila som hnev, keď som zistila, že za celý týždeň nestíham Roba Rotha v ničom poriadnom, ale po tom, ako som presurfovala stránky divadla si vravím, že Stratení v Oklahome hádam bude dostatočná náplasť (Roth alternuje), keďže hra získala Pulitzera. K tomu sme doladili ešte Adelinu talkshow a začínala som sa tešiť.

V Británii do divadla síce občas zájdem, ale zďaleka nemám, najmä finančné, možnosti chodiť tak často, ako som zvykla na Slovensku. Má to, samozrejme, iné benefity. Hry v repertoári každý večer, šesť týždňov, lebo veľké hviezdy sa nemôžu upísať na dlhšie. Nesťažujem si - videla som kopec skvelých hercov a rovnako dobrých predstavení, ale občas mi proste chýba naše národné. Najčastejšie kňučím práve, keď sa mi doma podarí vidieť niečo fakt dobré. Naposledy ma takto potešila Čajka.

Do divadla som išla v ten večer od starých rodičov, kde sme sa v klasickom generačnom konflikte, vyhádali o úrovni divadla, a najmä ľudí, čo doň chodia. Bolo mi povedané, že je drahé. No, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale ja som zaplatila 5,40, prosím pekne. To je drahé? Síce na študentskú zľavu, ale skutočne sa nájde niekto, kto by sa so mnou chcel hádať o tom, že päť éčiek za predstavenie v národnom divadle je veľa? Nech mi nikto nehovorí, že minimálne v bratislavskom kraji, to nie je len otázkou rozhodnutia, či tie peniaze oplieskam v krčme, na handry alebo na divadlo. A podľa poloprázdneho javiska, som si len utvrdila, kde asi.

Ďalším tŕňom v oku bola debata o Chrobákovi v hlave, Tak sa na mňa prilepila a iných komédiách, ktoré vypredávajú takmer okamžite, a to už dlhé roky. Videla som obe a páčili sa mi. Problém nie je v ich kvalite, ale v ich aktuálnosti. Podľa mňa nie je okay, že taký Chrobák premiéroval v DPOH v roku 1990!!! Rovnako ako nie je okay, že kvalitné drámy sú prehliadané a často stiahnuté príliš rýchlo, lebo dosiahnu polovičné publikum. Beriem, že nie každý večer chce človek sedieť na Čechovovi alebo zdramatizovanej Karenine, kedy už aj tí najskalnejší sa modlíme, aby skočila pod ten vlak; ale je mi ľúto, keď vidím prázdne sedadlá okolo seba. Potom si uvedomím, že v historickej budove sa dav plieska do kolien, lebo Kramár s Vajdom sa pustili do ďalšej verzie neplánovaných improvizácií a chce sa mi plakať.

Do plaču mi je aj z ďalších dôvodov. Tenisky a rifle sú už takou štandardnou záležitosťou, ktorú by som nerada znovu rozmazávala, ale nadávanie som ešte tuším nespomínala. Pred polrokom som videla Na Dotyk v Aréne. Closer som si zamilovala ako film (pozdravujem všetkých, ktorých som ho donútila pozerať a otváral sa im pri ňom nožík vo vrecku), ale keďže už samotný film bol natočený ako adaptácia hry, bola som zvedavá na slovenské prevedenie. Dobré obsadenie bolo úplne narušené, keď som si uvedomila, že Na Dotyk bola v podstate komédia. Nie prvoplánová, ale hocikto neznalý by podľa reakcií divákov súdil rovnako. Všetci sa smiali a veľa. Prečo? Lebo hra o vzťahoch bola plná expresívnych výrazov a slovenský divák je stále naplnený nadšením a vzrušením, keď začuje nadávku na doskách divadla. Je to predsa také originálne a provokatívne, nie? Nevadí mi ich použitie, ak je adekvátne, nech sa páči, ale dožiera ma, keď sa publikum nahlas smeje na nesprávnych miestach a to len preto, že Mórová (tá z Paneláku), zakričí "kurva". Samozrejme nasleduje búrlivý potlesk, ktorý je dnes všadeprítomný. Čapká sa v zatmievačkách, čapká sa pri nadávkach, čapká sa pri klaňačke a čapká sa aj pri emotívnych momentoch. Keby ste náhodou nevedeli, emotívna scéna sa spozná podľa toho, že herečky na seba kričia a vy im takmer nič nerozumiete. Pozdravujem citlivú réžiu pána Mikulíka. V zásade som už len čakala, že vylezie na pódium Helenka Vondráčková a pri neutíchajúcom potlesku by som len zatvorila oči a bolo by to nerozoznateľné od markizáckeho silvestrovského programu.

Netvrdím, že Stratení v Oklahome je na tom až tak zle, ale nie je to dobrá hra. Z prekladu cítiť angličtinu, scéna sa zmohla na rozložené stoličky, réžia na úrovni stredoškolákov, ale najmä je niečo zle, ak neverím Milke Vášaryovej 90% jej výkonu. Potom sa človek naozaj môže spoľahnúť už iba na päť viet z úst Rotha a Stankeho namakaný hrudník (rozumej Stankeho kozy), čo zaobstarali dostatočné pobavenie a hádam aj zadosťučinenie?

Väčšina publika mala zjavne iný názor, keďže na záver takmer všetci na povel vstali, za synchronizovaného čapkania sa ozývalo neutíchajúce bravó a ja som sa zamyslela, kedy som sa naposledy postavila ja. Tuším na Macbethovi s Jamesom McAvoyom, ktorý bol za túto úlohu nominovaný na Oliviera (britská verzia Dosiek). Stála som asi s tromi ďalšími v do posledného miesta zaplnenom divadle. Herci sa poklonili, zatlieskali sme. Prišli druhýkrát, zatlieskali sme. Potom sa zažali svetlá a diváci sa zdvihli po skvelom divadelnom zážitku.

Pred Adelou som bola biela od strachu, aj vďaka upozornenia od C., že sa mám na standing ovation pripraviť aj teraz. Našťastie sa nekonalo. Konalo sa len sklamanie z hostí, ktorí mi kazili Adelu, Orchester Jeana Valjeana a z faktu, že takmer vypredaná Adela ide za 20 éčiek. Mala by som sa tešiť, že projekty ako tieto financujú drámy, na ktoré nikto nechodí, ale je mi to ľúto. Je mi ľúto, že napriek nešťastným predstaveniam a občas prestreleným výkonom, si stále myslím, že máme kvalitné divadlo (s kozami Stankeho alebo bez nich), ale nášmu nekultúrnemu národu je to zjavne jedno.