V prvom rade treba povedať, že Jana Eyrová je kostýmovka, zasadená na anglických lazoch, niekoľkokrát zadaptovaná BBC podľa jednej z najväčších klasík anglickej literatúry, a teda, moja šálka kávy. Cítim sa trochu hlúpo dielo uvádzať týmto spôsobom - neverím, že hocikto, kto si tento blog vyklikne by potreboval paragraf zo stredoškolskej literatúry, ale akosi cítim povinnosť vzdelať aj týmito bežne notorickými faktami, keďže som mala celkom milý incident na dámskych toaletách počas prestávky. (Keď tak uvažujem, incidenty z toaliet sa mi začínajú kopiť, ale o tom snáď inokedy - žiaden George Michael, a môj ročný zákaz vstupu do SU sa blíži ku koncu - woop woop).
Skrátka a dobre, ženský mechúr je, raz a darmo, vec záhadná, a tak je úplne bežné, že v cik-radoch sa človek dozvie aj to, čo nechce. A ja by som si teda skutočne radšej vypočula fundované názory mladých slečien na hru, ako byť vystavená blábolom o tom, ako ani jedna akože nechápala tomu (preboha, prečo?), že čo tam akože robila tá šialená žena. Lebo veď to obe akože čítali a nepamätajú si to. Tak mne bolo akože jasné, že formu môžu robiť jedna na druhú, ale nie na mňa (nie,že by to bol zámer, Boh ochraňuj) a že okolo knižky naposledy utekali, keď Urbaníkovú naposledy vydali ako prílohu k novej Eve (a teraz sa ospravedlňujem pani autorke - skutočne prišla vhod len ako adekvátny príklad) a to tiež len preto, lebo chceli kalendár, v ktorom budú mať zaznačený akurát tak menštruačný cyklus a to nanajvýš do februára,
Každopádne, späť k hre - a zrazu je všetko oveľa zaujímavejšie, pretože, samozrejme, Jana Eyrová nie je divadelná hra; aspoň nie na papieri. Režisér Marián Amsler od začiatku udal tón, ktorý sa mi hneď zapáčil, a to adresovanie autorstva, a teda nielen čisté prevedenie deja na dosky divadla, ale zakomponovanie Charlotte Bronte. Jana Eyrová je považovaná za feministické dielo, a teda prítomnosť autorky a jej sestier (taktiež spisovateliek) hrala výraznú úlohu. Dovolím si tvrdiť, že tieto motívy boli do hry zapracované mimoriadne organicky a rozhodne nepôsobili rušivo - dokonca miestami vyslovene sedeli ako riť na šerbel - najmä keď Bronte adresovala postavy, ich želania a konania a konfrontovala ich s požiadavkami vydavateľov.
Amsler nie je žiaden nováčik a ja už som pred pár rokmi slintala nad jeho prácou pri uvedení Ivanova na dosky SND. Zhodou okolností, tiež s Rothom - a tu sa, absolútne šokujúco, dostávame k najväčšiemu problému, ktorý som s Janou Eyrovou mala. Robo Roth. Neverila som, že tento deň niekedy nastane, ale aj majster tesár sa niekedy utne. V prvom rade začnem tým, že akokoľvek som presvedčená o tom, že Roth ma mimoriadne široký záber, jeho obsadenie do role Rochestra je proste od veci už na papieri. Na také úlohy je v súbore Tomáš Maštalír (a pre filmuchtivých skvelý Fassbender). Bodka. Keď už je ale niekto chorobne presvedčený o tom, že Roth je v tomto prípade lepšia voľba, tak ho aspoň režisérsky ukočírujem. Lenže ja som bola na predstavení, kde všetci herci ťahali za jeden povraz a Roth asi išiel počas skúšok na kávu alebo čo, lebo inak si neviem predstaviť, ako je možné, že jeho herecká poloha bola totálne mimo. Klasický prípad toho, keď nesledujete postavu, ale herca, a to bola veľmi studená sprcha pre moju divadelnú dušičku. Zvyšok obsadenia, najmä Vajdová a Fialová (Zuza zreje s vekom), herecky všetko zvládli tak, ako sa patrí. Samozrejme, nesmeli chýbať Stankeho kozy a ani scéna rozhodne nebola odveci.
Ďalšiu výraznú výhradu mám voči dĺžke predstavenia. Cez tri hodiny? Sme sa s koňom zrazili a ideme sa teraz predháňať v tom, kto zrežíruje dlhšiu hru? Karamazovcov som v Prahe nestihla, ale takú Kareninu som v Bratislave zažila a princíp je ten, že keď už adaptujem dielo, ktoré je rozsiahle, prípadne má viac než jednu nosnú líniu, tak rozumiem, že si vyžaduje určitú dĺžku, ale Jana Eyrová k takým dielam nepatrí. Potom sa môže jednoducho stať, že sa musím zamýšľať nad tým, čo bolo fakt dobré, pretože jediné, čo mi napadá je, ako mám dolámané nohy od sedenia a či bude vonku treskúca polnočná zima alebo to dám aj bez rukavíc; a to je skutočne škoda.
Na záver mi nedá dodať, že ma veľmi potešilo vypredané hľadisko, napriek tomu, že sa spočiatku javilo ako plné puberťákov na školskom výlete, takže som sa, ako správny intelektuálny snob, zachvela pri pomyslení na smiech v nesprávnych momentoch. Ak aj k pár uchechtávacím momentom došlo, nemám im to za zlé - osobne sa mi do hry nehodili, ale našťastie ma nijak zvlášť neboli. Nie tak ako štandardný klinec do akejkoľvek divadelnej rakvy v podobe záverečného potlesku. Tina je obohraná platňa, ktorá si nedá pokoj (a okrem iného o sebe rozpráva v tretej osobe), ale komu sa nepáči, erudovaných recenzií je neúrekom, nie? :) K potlesku len toľko, že som si myslela, že to zvládneme, tlieskalo sa o dušu, ale zadky boli prilepené na sedadlá...aspoň som si myslela. Pri druhej klaňačke sa ale intenzita vystupňovala a najskôr jeden, potom druhý, zrazu bol pomaly každý Spartakus a ja som len nahlas šomrala, keď som nikoho na javisku už nevidela, ale všimla som si, že pani predo mnou trčala zo saka cverna a jej manžel mal mimoriadne zle strihaný oblek, ktorý sa hrozne skrčil. Skrátka, z princípu som sedela a ani za svet by som sa nepostavila nie preto, že sa mi hra nepáčila. Naopak, myslím, že pozitíva výrazne prevážili akékoľvek negatíva, ale len preto, aby som spoločenskému aparátu dokázala, že zapadám, ani ma nehne. A jedného dňa tak snáď budeme uvažovať viacerí. Veď už aj do divadla sme začali chodiť častejšie a vo väčšom počte - možno to s nami nie je v konečnom dôsledku až také biedne.
Každopádne, späť k hre - a zrazu je všetko oveľa zaujímavejšie, pretože, samozrejme, Jana Eyrová nie je divadelná hra; aspoň nie na papieri. Režisér Marián Amsler od začiatku udal tón, ktorý sa mi hneď zapáčil, a to adresovanie autorstva, a teda nielen čisté prevedenie deja na dosky divadla, ale zakomponovanie Charlotte Bronte. Jana Eyrová je považovaná za feministické dielo, a teda prítomnosť autorky a jej sestier (taktiež spisovateliek) hrala výraznú úlohu. Dovolím si tvrdiť, že tieto motívy boli do hry zapracované mimoriadne organicky a rozhodne nepôsobili rušivo - dokonca miestami vyslovene sedeli ako riť na šerbel - najmä keď Bronte adresovala postavy, ich želania a konania a konfrontovala ich s požiadavkami vydavateľov.
Amsler nie je žiaden nováčik a ja už som pred pár rokmi slintala nad jeho prácou pri uvedení Ivanova na dosky SND. Zhodou okolností, tiež s Rothom - a tu sa, absolútne šokujúco, dostávame k najväčšiemu problému, ktorý som s Janou Eyrovou mala. Robo Roth. Neverila som, že tento deň niekedy nastane, ale aj majster tesár sa niekedy utne. V prvom rade začnem tým, že akokoľvek som presvedčená o tom, že Roth ma mimoriadne široký záber, jeho obsadenie do role Rochestra je proste od veci už na papieri. Na také úlohy je v súbore Tomáš Maštalír (a pre filmuchtivých skvelý Fassbender). Bodka. Keď už je ale niekto chorobne presvedčený o tom, že Roth je v tomto prípade lepšia voľba, tak ho aspoň režisérsky ukočírujem. Lenže ja som bola na predstavení, kde všetci herci ťahali za jeden povraz a Roth asi išiel počas skúšok na kávu alebo čo, lebo inak si neviem predstaviť, ako je možné, že jeho herecká poloha bola totálne mimo. Klasický prípad toho, keď nesledujete postavu, ale herca, a to bola veľmi studená sprcha pre moju divadelnú dušičku. Zvyšok obsadenia, najmä Vajdová a Fialová (Zuza zreje s vekom), herecky všetko zvládli tak, ako sa patrí. Samozrejme, nesmeli chýbať Stankeho kozy a ani scéna rozhodne nebola odveci.
Ďalšiu výraznú výhradu mám voči dĺžke predstavenia. Cez tri hodiny? Sme sa s koňom zrazili a ideme sa teraz predháňať v tom, kto zrežíruje dlhšiu hru? Karamazovcov som v Prahe nestihla, ale takú Kareninu som v Bratislave zažila a princíp je ten, že keď už adaptujem dielo, ktoré je rozsiahle, prípadne má viac než jednu nosnú líniu, tak rozumiem, že si vyžaduje určitú dĺžku, ale Jana Eyrová k takým dielam nepatrí. Potom sa môže jednoducho stať, že sa musím zamýšľať nad tým, čo bolo fakt dobré, pretože jediné, čo mi napadá je, ako mám dolámané nohy od sedenia a či bude vonku treskúca polnočná zima alebo to dám aj bez rukavíc; a to je skutočne škoda.
Na záver mi nedá dodať, že ma veľmi potešilo vypredané hľadisko, napriek tomu, že sa spočiatku javilo ako plné puberťákov na školskom výlete, takže som sa, ako správny intelektuálny snob, zachvela pri pomyslení na smiech v nesprávnych momentoch. Ak aj k pár uchechtávacím momentom došlo, nemám im to za zlé - osobne sa mi do hry nehodili, ale našťastie ma nijak zvlášť neboli. Nie tak ako štandardný klinec do akejkoľvek divadelnej rakvy v podobe záverečného potlesku. Tina je obohraná platňa, ktorá si nedá pokoj (a okrem iného o sebe rozpráva v tretej osobe), ale komu sa nepáči, erudovaných recenzií je neúrekom, nie? :) K potlesku len toľko, že som si myslela, že to zvládneme, tlieskalo sa o dušu, ale zadky boli prilepené na sedadlá...aspoň som si myslela. Pri druhej klaňačke sa ale intenzita vystupňovala a najskôr jeden, potom druhý, zrazu bol pomaly každý Spartakus a ja som len nahlas šomrala, keď som nikoho na javisku už nevidela, ale všimla som si, že pani predo mnou trčala zo saka cverna a jej manžel mal mimoriadne zle strihaný oblek, ktorý sa hrozne skrčil. Skrátka, z princípu som sedela a ani za svet by som sa nepostavila nie preto, že sa mi hra nepáčila. Naopak, myslím, že pozitíva výrazne prevážili akékoľvek negatíva, ale len preto, aby som spoločenskému aparátu dokázala, že zapadám, ani ma nehne. A jedného dňa tak snáď budeme uvažovať viacerí. Veď už aj do divadla sme začali chodiť častejšie a vo väčšom počte - možno to s nami nie je v konečnom dôsledku až také biedne.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára