V chodbách

Nedeľa znamená jediný deň voľna a odkedy som sa zobudila, cítim sa restless. Hľadala som adekvátny výraz v slovenčine a nenašla som. Google translate ho preložil ako nepokojná, ale nemyslím, že to sedí úplne. Päť rokov v UK ma za následok, že sa zo mňa pomaly stáva Dara "botičky, to mně baví" Rolins s jej českým prízvukom v slovenčine, aj keď, bohvie v akom štádiu sa nachádza teraz - slovensku bulvár sledujem len ak sa mamina rozhodne zásobiť ma pikoškami z topiek. Nie, že by som mala delikátny tráviaci systém, ale musím si to dávkovať v malých množstvách, inak by to dopadlo ako raw vegan, ktorý sa experimentálne rozhodol celý mesiac jesť tatarák ráno, na obed a na večeru. (Gastroenterologické vtipy. Hm, buď som stará alebo obklopená priveľa vegánmi.)

Restless. Nepokojná. Asi je normálne, keď uvažujem v angličtine a aj keď sa snažím, nie vždy mi je odpustené. Pred mesiacom som bola družičkou na kamoškinej svadbe. Okrem klasických povinností ako producírovanie sa v svetloružových šatách, ktoré v konečnom dôsledku vypálili oveľa lepšie, ako sme všetky čakali, naháňania hostí do sály, pripínania stužiek (sú to stužky, nie pierka! I rest my case), hejtovania všetkého a všetkých od tanečného útvaru cez DJa po tradičné šovinistické tradície a svadobnú inšitúciu, mi prischlo moderovať svadobný kvíz. Keď som sa túto skutočnosť dozvedela, všetci mne blízki, vedzte, že by ste platili za to, aby ste mohli vidieť môj výraz na tvári, ktorý by zabil enklávu šteniatok a mačiatok naraz. Prirodzene, po niekoľkých hodinách (a pohároch vína) som profesionálne siahla po mikrofóne a s Dáškou sme to odštartovali ako staré harcovníčky, s moderátorskými mostíkmi a podobne. Hoci, musím poznamenať, že nabudúce sa dúfam zlepší pri odpovedi na otázku "Tarabas alebo Romualdo?", pretože ako všetci vieme, správna odpoveď je len jedna. Vravím, harcovníčky. Teda, až do momentu, keď som pobavila mladšie zastúpenie, keď som povedala, že nevestin obľúbený nápoj je diet coke a nie cola light a zhrozila všetkých ostatných, keď som si ako hotentot nevedela spomenúť na vodičský preukaz a tápala som s výrazmi typu licencia na šoférovanie.

Ach, svadby. Bola moja prvá po veľmi dlhej dobe a dopredu som všetkých upozorňovala, že sa síce zúčastním a hrozne sa na všetkých teším, ale budem mať problém stráviť (hah, zase!) celú ceremóniu okolo a že si asi šupnem lexaurin - úspešne som takto preplávala pohrebom starého otca, kde sa odo mňa, ostatne asi ako pri akomkoľvek pohrebe, očakávalo synchronizované plakanie.

Ach, svadby a pohreby - fundamentálne odlišné a pritom tak podobné. Tu sa moja metafilozofické zamyslenie o živote končí a spomeniem len toľko, že v júli na pohrebe, tak ako v septembri na svadbe, som sa stretla s typickým "to sa už len takto budeme stretávať!" a veľmi som sa nad tými vyhláseniami nezamýšľala, až do momentu, keď som sadla na lietadlo a nejako som to nevedela z hlavy vypustiť. Tri hodiny na palube nízkorozpočtového lietadla s bandou nadržaných rakúskych študentov na ceste za škótskym výletom neúspešne prehlušovanými hudbou z mojich slúchadiel a hlava plná Slovenska.

Päť rokov som aktívne a pri každej možnej príležitosti vyhlasovala, že sa domov plánujem vrátiť len na návštevy. Lenže tie návštevy sa výrazne zredukovali a nabrali iný rozmer a mne sa to prestalo páčiť. Tento rok som bola doma dvakrát, na už spomínanom pohrebe a teraz na svadbe. Vždy a bez rozdielu nič nestíham, mám pocit, že na nikoho nemám poriadne čas, ale keď som na svadbe bojovala s únavou, niečo sa vo mne pohlo.

Okolo pol tretej ráno už nepomáhali ani kávy, ani aktívne hejtovanie tanečného parketu a slizkých tanečníkov, z ktorých sa mi zdvíha žalúdok, či sú v košeli alebo bez nej a vedela som, že nastal čas ísť. Predchádzajúcu noc som strávila vymetaním sídliskových periel a neskôr staromestských stabilných podnikov s dobrými kamarátmi a ich partnermi, o ktorých už roky viem, ale až teraz som mala možnosť ich spoznať. Na svadbe som tak bola značne zničená, ale neskromne si myslím, že som vydržala, kým som mohla. Poslušne som sa rozlúčila, a napriek mojej únave som hrozne nechcela odísť.  Za bežných okolností viem, že moje návštevy Bratislavy sú časovo obmedzené, ale tentokrát som mala dojem, ako by mi to niekto oznámil na poslednú chvíľu - že, super, títo ľudia, s ktorými si stále v aktívnom kontakte aj po piatich rokoch ťa objímu a vrátia sa k svojim životom, ktoré spolu do istej miery zdieľajú a ty sa môžeš vrátiť tam, kde si momentálne sama.

Nie som naivná a viem, že do Škótska som sa presťahovala len nedávno, a tak ešte nemám úplne vybudované spoločenské kruhy, ale tento pocit išiel ešte ďalej. Svadbu som na druhý deň dospávala tak, že na rozlúčku so starými rodičmi mi zostalo asi desať minút, počas ktorých som babku akurát tak súrila, nech mi nakrája a zabalí koláče, na ktorých poleva ešte ani vyschnúť nestihla, a to s plným vedomím, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa do kufra tak, či tak nezmestia.

Do lietadla som nastupovala so zvláštnymi pocitmi a "už sa budeme len takto stretávať" mi z mysle neschádzalo. Vážne chcem domov chodiť už len na svadby a na pohreby? Keď som sa sťahovala, aktívna neprítomnosť rodiny a kamarátov bolo nutné zlo, ktoré som v tom čas prijala, pretože nadšenie z nového života predo mnou bolo oveľa väčšie. Veľká Británie je mojím druhým domovom, ale nemyslím si, že mi momentálne život v nej vyhovuje a prospieva. Spoločensky mám so Slovenskom veľký problém, ale ako som pristávala v Edinburgu, uvedomila som si, že prvýkrát za veľmi dlhé roky sa mi nehnusí myšlienka návratu domov a videla som v nej skôr pozitíva. Bottom line je tá, že prioritou je teraz rodina a kamaráti. O niekoľko týždňov som doma. Natrvalo. Teda, dovtedy, kým nenastane ďalšie akútne životné obdobie, ktoré budem musieť riešiť sťahovaním. Dúfam, že už nie tento rok, 2015 bol v tom vcelku akčný. Stay tuned. Teda, zostaňte naladení...musím si zvykať.

PS: tu by som chcela podotknúť, že napriek mojim neutíchajúcim komentárom o danej svadbe, som si ju veľmi užila a trvalo mi len pár hodín, kým som sa stotožnila s tým, že je vlastne totálne jedno, čo si o veciach myslím ja, keďže to nebola moja svadba. Týmto sa chcem ospravedlniť každému, kto trpel pohľadom na moju kyslú tvár a počúval moje poznámky. V konečnom dôsledku, tento blog by mal byť testamentom toho, že družičkovský stôl má za následok môj návrat na rodnú hrudu. Tešíte sa? :D