Novembrová

Tuturutovi, ktorý mi pripomenul, že kedysi ma blogovanie bavilo

Som nepoučiteľná. Keď nemám prácu, kňučím, že nie sú peniaze na nájom alebo jednoducho nemám, čo robiť. Keď prácu mám, ženiem sa do extrémov. Vraciam sa z práce po nociach, lebo predsa, niekto to musí urobiť. Keď som si pred pol rokom našla prácu, netušila som, že v nej budem tráviť toľko času. Keď nám Jacky (žena vo fakultnej kancelárii) pripomínala, že druhý ročník je oveľa náročnejší, netušila som, že bude mať pravdu. Pravdupovediac, pod náročnejším mám na mysli skôr čo do času, ako do skutočného nasadenia, ale aj tak to výrazne cítiť. Našťastie, s predmetmi som tento rok obišla celkom dobre.

Medzivojnové kino je na môj vkus miestami prehnaná avantgarda, ale inak to zďaleka nie je taká intelektuálnčina, ako som si pôvodne myslela. Každopádne, vyhrala som to s Hollywoodom. Kde inde by som mohla tráviť čas pozeraním filmov ako Dark Knight, Ghost Busters alebo Fight Club. Bolo mi je jasné, že toto je pre mňa už keď nám to prezentovali ako jednu z možností na tento rok. Barry Langford sa postavil pred ročník a vyhlásil, že nech si nikto nemyslí, že je to jednoduchý predmet, lebo on je „uptight fucker“ a pre tých, čo sa oháňajú artovým kinom, máme si skontrolovať, ktorá krajina trhá box office rekordy. A čo si budeme oči šmirgľovať, francúzska kinematografia to nie je.

Včera som sa vrátila do Anglicka po víkende doma. Užila som si ho ako sa len dalo a mala som dojem, že som si maximálne oddýchla, ale len, čo som položila nohu na ostrovnú zem, hneď sa mi hlava zatočila zo všetkého, čo ma najbližšie týždne čaká. Scenáre, projekty, prezentácia, práca. Logicky po príchode domov som sa mala pustiť do písania, ale bola som taká znechutená, že v rámci, čo má deadline zajtra, odlož na pozajtra, nech je k tomu infarktu bližšie, som sa rozhodla pustiť si film. To koľko filmov mám na zozname už mesiace tak isto radšej nespomeniem, najmä, ak som ich odignorovala v prospech niečoho, čo som videla už snáď tisíckrát, ale nevedela som si pomôcť, niekedy sa neviem ovládnuť.

Julia „svine kluzký“ Roberts v Svadbe môjho najlepšieho priatela hrá neurotičku z New Yorku a občas sa tam ukáže Cameron Diaz. Všetkých ale na míle predbehne Rupert Everett, ktorý je okúzľujúci nielen, keď spieva. Posledná scéna mi spraví radosť vždy, nie len preto, že Hollywood zďaleka nie je taký predvídateľný ako som sa naučila (lol!), ale preto, že mi spraví dobrú náladu za každého počasia a nálady. Ktorá by nechcela TAKÉHOTO gay priateľa? :P

"Maybe there won't be marriage, maybe there won't be sex, but by God, there will be dancing."

Report z Anglicka č. 4

Dlho som sa neozvala s dojmami z môjho študentského života v Anglicku, a hoci nie som Nora Mojsejová a nedorazilo mi viac ako 700 emailov s žiadostivým „viááááác“ po mojich postrehoch, verím, že sa nájde pár ľudí, ktorých historky z Eghamu potešia.

Študentský život je vo všeobecnosti veľmi široký pojem, ktorý si plno ľudí vysvetľuje rôzne. Mne sa aktuálne spája s tým, že periem o pol druhej v sobotu v noci. Plánovala som vrhnúť na túto gazdinka činnosť oveľa skôr, ale keď zazvoní Skype s osobou, ktorá ponúka životnú krízu (aj keď trvala len dvadsať minút ráno v záchvate narodeninovej paniky a článku v Pravde), nedá sa nezdvihnúť. A zrazu sa z toho vykľuje viac ako dvojhodinový rozhovor, pri ktorom prehnane (ostatne ako vždy) používam a zneužívam slovo depresia a ktorý sa nevyhnutne musí končiť pri tom, ako spomíname na staré zlaté časy. Pri tejto vete ma moje budúce šedivé ja práve prefackalo, pretože nechápe, ako si môžem dovoliť vypustiť do sveta výraz „staré zlaté časy“, keď mám len 22. No, pardon, moje budúce šedivé ja, ale ak si nepamätáš, dnes, napríklad, som sedela v aute s dvomi spolužiakmi a jeden z dôvodov sa naskytol v súvislosti s hudbou. Náš kórejský spolužiak Justin je jediná osoba zo širšieho okruhu, ktorá je staršia ako ja a dnes sa staral o DJing v aute. Je to mimoriadne dôležitá pozícia, ktorej sa, musím s uznaním skonštatovať, zhostil naozaj statočne. Už sme boli takmer v mojej ulici, keď sa ozvali známe tóny z detstva a obaja sme naraz zvolali: „Ace of Base!“ Spoločne sme si zanôtili, že all that she wants is another baby, a že she’s gone tomorrow, pričom sme sa len uistili, že nás ďalší spolužiak nemá ani šajnu o hudbe deväťdesiatych rokov. No, ťažko ho viniť, mal len rok, keď ten singel vyšiel. S Justinom sme ale so smiechom a skrytou depresiou v hlase (drama queen) skonštatovali, že, bohužiaľ, sme stariny. Už aj fakt, že v tomto veku som len prváčka, pričom niektorí kamaráti v mojom veku už pomaly promujú...Depka? Ďakujem, možno inokedy.

Akoby som aj mohla? Tento týždeň som prakticky celý strávila v centrálnom Londýne, kde som mala to šťastie natáčať krátky film podľa môjho scenára. Áno, masírujem si ego, no a čo J Keby mi niekto počas pražských nočných prechádzok s mojou Mici plných frustrácie povedal, že jedného dňa natočím niečo podľa svojho scenára, neverila by som. A aha. V byte v Južnom Kene, ulicu od Royal Albert Hall, ktorý je všetko, len nie študentský, sme strávili s mojimi spolužiakmi dva dni presúvaním svetiel a buzerovaním hercov. Bol to mimoriadny zážitok plný stresu, nasadenia a úžasného nadšenia a ja som si ho naozaj užila najviac, ako sa dalo.

To, že som v kufri mala rifle a staré tričká nezmenilo nič na spolužiačkinom odhodlaní, že poslednú klapku treba osláviť a musím sa priznať, že som sa príliš nebránila. Plán? Večera a experimentálny cocktail bar. Ehm. Na to rifle jednoznačne nestačili. Dáša otvorila šatník a nastal priam Carrie Bradshaw moment. Siahla som po troch šatách, ale keďže máme rozdielne veľkosti, so smútkom som vrátila Chanel aj D&G a musela som sa uspokojiť so Stellou McCartney – áno, trpela som. Rovnako som trpela nad božskou kačkou, fľašami vína a následne príjemným jazzovým koncertom, ktorý som bola nútená si vypočuť. Trpela som aj ráno, keď sa mi zatočil svet a keď som mala včera dom plný spolužiakov, ktorí sa starali o dobrú náladu na party. Som večný martýr, pindanie je môj spôsob sebavyjadrenia, ale nech ani na sekundu nikomu nenapadne, že si to všetko neužívam.

Gazdinka

Kresťania nás učia, že nedeľa je deň odpočinku. Aj u nás doma sa upratovalo vždy v sobotu a v posledný deň v týždni sa už len šunky váľali. Za zvukov susedy, ktorá si vyspevovala „Každý deň je zo mňa iná žena“ (pani Vlčková, pozdravujem), sa vypražili rezne a hotovo, ale nikdy nie z náboženských dôvodov. U nás sa kresťanstvo vyťahuje len na Vianoce. Nie kvôli polnočnej omši, na ktorej sme v živote neboli, ale vtedy, ak má otecko potrebu pripomenúť nám, že Vianoce sú predsa kresťanský sviatok, takže nechápe, prečo okolo toho robíme cirkus. Hm, potom, že odkiaľ pochádzajú drby o tom, že na Štedrý deň objednávame pizzu.

Moja dnešná nedeľa bola všetko, len nie deň pokoja. Ráno som so znepokojením zistila, že pranie už nemožno ďalej odkladať, a tak som vstala a napustila lavór horúcou vodou. Ťažký old-school. Už týždeň nám nefunguje pračka. Kiež by to bola len otázka telefonátu opravárovi, ale veci sa majú inak. Naša pračka sa nachádza vzadu na dvore v takom kvázi prístrešku. Až doteraz som s tým nemala problém, ale keď dorazil opravár a odmietol sa toho dotknúť s vysvetlením, že to nebolo dobre nainštalované a po daždi to môže kopať ako divá sviňa, tak ten problém nastal. Nemáme pračku. Zatiaľ žijem, ale moje ruky trpia. Prala som si len spodné prádlo, pyžamo a dve košele a aj tak sú celé dochrámané. Hlavne koža si vytrpela svoje a hneď pri ponožkách sa zodrala. Začínam rozumieť termínu „zodrať z kože“ – znamená to prať v rukách.

Presunula som sa do kuchyne, kde som sa snažila vymyslieť niečo s cukinou a išlo to? Ako sa to vezme. Po tom, čo ma niekoľkokrát naplo z toho, aké prasce sú moje spolubývajúce, som si povedala, že je načase natiahnuť gumové rukavice. V prvom rade bolo nutné odstrániť z kuchynskej dosky rôzne obaly od polotovarov, ktoré by súdny človek v potravinách obišiel veľkým oblúkom alebo aspoň tak, aby na neho nemohli samovoľne naskákať všetky „éčka“, čo sa v produkte nachádzajú. Následne som zhrnula všetky omrvinky a odstránila z podlahy kusy šupiek z cibule, pretože tu je zjavne úplne bežné nechať všetko ležať na zemi. Potom stačilo už len obiť rôzne zaschnuté taniere, odložiť ich a mohla som vydrhnúť všetko agresívnym čistiacim prípravkom, ale na rozdiel od mojej spolubývajúcej som ho následne aj zmyla, nakoľko mi je jasné, že zaschnuté SAVO na linke je všetko, len nie mňamka, a bonusovo páchne po ponožkách. Záverom som vyliala kávu Riz, ktorá ako biomedička poctivo experimentuje aj mimo labákov a v jej kanvici s kávou plávala už niekoľko dní pleseň. Ešte o deň dlhšie a cítila by som sa hlúpo, že ju každé ráno nezdravím.

V záchvate gendrového zaradenia do kategórie gazdinka som večer ešte vydrhla kuchynku a po celodennom upratovaní si blahoželala k tomu, ako som všetky činnosti zvládla na jednotku. Ale ak pračka nebude naspäť do týždňa, asi si to hodím. Som hrozná kvetinka. Pred chvíľou som donakupovala. Online. Nič závratné, dnes priam bežná praktika. U nás doma jednoznačne, keď uvážim, že e-bay v našej rodine predstavuje všetko od dodávateľa vín, cez cestovnú kanceláriu až po parfumériu, či športový obchod. Akurát, že ja som nekupovala nič z vyššie spomenutých, ale veci najnutnejšie. Potraviny. Hanba mi, kam som klesla. Iste, Tesco mám 35 minút z domu a autobus ma vyjde takmer rovnako ako donáška, ale aj tak sa hnusím sama sebe pri pohľade do zrkadla. Hnevá ma, že žijem v takej pohodlnej spoločnosti a som jej súčasťou. Týmto chcem vzdať hold našim matkám, starým matkám a každému, kto žil a existoval v dobe, kedy nebolo úplne normálne si objednať donášku jedla, prípadne si nemohli dovoliť mexickú chyžnú (ospravedlňujem sa za ten californský stereotyp) – a to hovorí osoba, ktorá sa v detstve pri akomkoľvek kontakte s vysávačom vyhrážala, že raz dosiahne enormne nechutného bohatstva a bude mať slúžku. Na druhú stranu, nikdy nehovor nikdy, všakže?

HollyRoth

Asi pre nikoho nie je prekvapením, že len dva dni po tom, ako som sa vrátila na Slovensko, som mala naplánovanú návštevu divadla. Už v októbri sme sledovali web národného, aby sme si nenechali nič ujsť. Na december padlo predstavenie HollyRoth, ktoré neviem, akým zázrakom v minuloročnom zozname videných nefigurovalo. Bohužiaľ, neroztrhnem sa, fakt nemôžem vidieť všetko, akokoľvek by som chcela. A že chcem. Včera som sa usadila na drevenú stoličku v Štúdiu a v univerze sa ozvalo veľké klik – veci do seba opäť zapadli.

M. pri mojich zmienkach o divadle vždy poznamená, že nech ide o čokoľvek, nepochybuje, že je to dekadentné a hrá v tom Roth. Teším sa, keď ma kamaráti poznajú, ale ten opis nikdy nesedel lepšie ako teraz. HollyRoth je totiž jednoznačne experiment. Experiment, ktorý okrem iného získal ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu. Keď hovorím, okrem iného, myslím tým Dosku za najlepší mužský herecký výkon, ktorá poputovala zas a znovu do rúk fenomenálneho Róberta Rotha.
HollyRoth zďaleka nie je klasickou hrou v pravom slova zmysle – žiadna psychologizácia postavy, prerod, prípade interakcia s ďalšími charaktermi – napriek tomu dokáže zaujať širšie publikum a tu sa ukazuje zásluha naštudovania. Pán režisér, Rastislav Ballek, klobúk dole – naozaj ide o maximálne originálne dielo s nápadom a vychytávkami, ako napríklad tradičná hamletovská lebka, či práca so zvukom.

Čo by ale bola takto nastavená hra bez správnej voľby herca. Róbert Roth si síce v úvode môže natrieť na tvár bielu farbu a červený rúž a pripomínať tak Jokera Heatha Ledgera, ale táto fyzická podoba sa okamžite stratí v momente, keď nastane jeho herecká one man show a z jeho úst začnú plynúť repliky. Miestami s kadenciou žien z rodu Gilmorovcov, inokedy s pomalou precíznosťou sústrediac sa na veľmi špecifickú jazykovú zložku. Tá, ako som sa neskôr dozvedela, trhala C. uši. Našťastie, ja nie som poznačená východoeurópskymi štúdiami, takže som si nesprávne umiestnené prízvuky ani nevšimla. Užívala som si slepú adoráciu Rotha, ktorý skutočne exceloval a ktorý, nech mi zvyšok hereckého súboru národného divadla odpustí – prevyšuje kohokoľvek, kto s ním kedy zdieľal javisko. Osobne som sa najviac šuchorila spokojnosťou, keď si na hlavu nasadil žltú papierovú korunu a ja som si v duchu vravela, že krajšiu metaforu si skutočne neviem predstaviť.

Idem domov

Venované mojej sestre A., ktorá narozdiel odo mňa strávi Vianoce v zahraničí a ktorá nám doma bude veľmi chýbať!!

Ako človek zistí, že je dlho v cudzine? Neuvedomí si, že večer treba vyložiť na okno čižmu (pozdravujem Matúša), lebo ráno si v nej má nájsť sladkosti alebo kus papiera s veľmi výstižným odkazom od Mikuláša, ktorý by v konzervatívnych rodinách neprešiel (pozdravujem domov ;). Nestalo sa mi ani jedno. Na okno nebolo čo položiť, pretože v duchu prokrastinácie neodkladám na poslednú chvíľu len odovzdávanie esejí, ale aj nákup zimnej obuvi. Prvý sneh som prežila v teniskách a nebola som jediná, aj keď pri Angličanoch išlo skôr o zámer a nie nešťastné načasovanie – k ich odevným návykom sa ale radšej vyjadrovať nejdem, to by vydalo na komplet iný blog. Čižma teda na okne nesvietila, ale veľmi rafinovane som si na parapetu večer rozsypala karamelové cukríky, lebo Anglicko, neAnglicko, Mikuláš musí byť. Deň, kedy sa na tabuľu píšu nezmysly a z každého bežného žiaka sa stane výstavný alibista, veď predsa – neučí sa, neskúša sa. Ako budúca autorka Biblie alibizmu, ktorú v hlave nosím už nejaký ten rok, som sa predsa nemohla tejto skvelej tradícii otočiť chrbtom. Vybrala som sa na prednášku, ale workshop už som nezvládla, tak som sa na opätku otočila s tým, že si to na druhý deň nahradím. Tak si tu teraz sedím, chrúmem žlté MMs, hrá mi vianočný Kenny G a ja zízam na hodiny, tlačiac čas dopredu najviac ako sa len dá. Akokoľvek som tu spokojná, a že naozaj som, Vianoce doma sú pre mňa najkrajším darčekom, ktorý ma pod stromčekom bude čakať (a laptop :D) Takto o týždeň už budem medzi svojimi. S rodinou a kamarátmi. V Bratislave. Doma.

Posledných pár dní je skutočne náročné udržať si pozornosť na veciach ako fotoesej, ktorú mám odovzdať v stredu. 25 čiernobielych fotografií dokumentárneho charakteru mi dalo zabrať. Len vybrať tému predstavovalo výzvu samo o sebe. V jeden dlhý skypový večer som dostala z rôznych európskych kútov skvelé tipy, ktoré si na(ne)šťastie už nepamätám presne, ale matne sa mi vybavujú veci ako zvieracie krematórium a plechovky. Nakoniec som sa rozhodla, že akokoľvek sa fotiť vo väzení zdá ako skvelý nápad, pravdepodobne by ma nikto do tých priestorov nepustil, tak som si povedala, že vyskúšam niečo oveľa jednoduchšie.

S mojimi rodičmi máme dohodu, že keď budú poslúchať, nepôjdu na staré kolená do domova dôchodcov, ale do sanatória v Švajčiarsku. Domovy dôchodcov sú všeobecne vnímané ako smutné miesto a keď si človek občas zapne správy a vidí tých úbohých starých ľudí, ktorých zanedbáva aj osoba, ktorá za ich starostlivosť dostáva občas nekresťanské peniaze, tak sa niet čo diviť. Napriek tomu som sa rozhodla, že to bude ideálne miesto pre moju fotoesej, pretože ak mám pravdu povedať, miestami sa mi zdá jednoduchšie vyjsť so staršími ľuďmi ako napríklad s deťmi. 3 dni, ktoré som strávila v miestnom Dennom centre pre seniorov boli tak úžasné a nadovšetko zaujímavé. Ľudia naplnení optimizmom, ktorí vyzerajú o dvadsať rokov mladšie ako v skutočnosti sú a cez ktorých za mnou natiahli ruku moji starí rodičia. Už idem.