Bola som na Oscaroch

Keď som si tento rok kúpila nový diár, prvá zaznačená strana bola tá oscarovská. Vedela som, že prenos odovzdávania bude veľká udalosť a už pár týždňov dopredu som kula plány, ako si vybaviť v práci dovolenku na to, aby som mohla ísť do Prahy. Minulý rok bol zážitok, ktorý radím medzi vysokoemotívne. Jasné, chleba lacnejší nebude, a ani som toho plešivca nedostala ja, ale ako pri svojej ďakovačke povedala pred pár rokmi Nicole Kidman – umenie je dôležité a ja sa budem biť za to, že veľa z tých komerčne ladených snímok je hodnotných aj umelecky. Čierny rolák so sakom, zafajčená miestnosť a filozofické debaty o integrácii štvrtej generácie Arabov vo Francúzsku neznamenajú nutne umenie. Ale názory sa rôznia.

Vstup do kinosály predpokladal online registráciu na čsfd.cz. Objavila som ju v pondelok ráno v práci a história sa opakovala - smska Mici na slovenské číslo. Ak by ho nemala so sebou, tak aj na české a neodpustila som si ani dva maily. Hystéria identická s minulým rokom. Panika sa počas týždňa stupňovala, nakoľko nie sme ani jedna užívateľom s bodmi a to znamenalo vcelku reálnu hrozbu, že nás vytlačí niekto, kto by nemal. (Mici chcela celý týždeň zabiť POMA J). V sobotu večer sme ale zázračne klikli a všetko bolo v absolútnom poriadku.

Prišla nedeľa a s ňou 82. ročník. Pri príležitosti tejto významnej udalosti sme si kúpili fľašu vína. Už sme si skoro naliali do šálok, keď sa ozvala spolubývajúca, že nám požičia vínové poháre – chce to predsa trochu kultúry. Vychutnali sme si pohár a potom zvažovali čo s tým ďalej. Zlaté austrálske vína majú otvárací uzáver, tak sme jednoducho celú fľašu bacli do tašky a vydali sa smer Světozor. Vzdialený je tak desať minút od intráku a prišli sme načas? No, prišli, ale medzi poslednými, takže lukratívne fleky už boli zabrané. Sedeli sme na kraji, čo sa neskôr ukázalo ako fatálna chyba, pretože časom pribúdali aj ľudia, ktorí si sadali na zem a nejednému z nich napadlo spraviť si pohodlie, vyzuť si topánky a parfumérkou to tam zrovna nevoňalo. Kultúra šla okamžite bokom, demonštratívne sme vytiahli fľašu červeného a znovu si pripili na Oscari alebo skôr na pevné nervy, lebo Little Britain USA, čo sa vysielalo, kým nezačne prenos, naozaj nie je pre slabé povahy. Asi preto sme sa vybrali sadnúť si s tou fľašou na schody a proces humáčenia sa zavŕšil.

Samotná show začala niečo po druhej. Z červeného koberca sme si, okrem „vôbec nie som sprostá a pýtam sa k veci“ moderátorov, veľa neužili a rovno sa išlo na vec. Swarowski dekorácia bola identická s minuloročnou a iskierka nádeje žiarila stále silnejšie, aj vtedy, ako som zbadala Neila Patrick Harrisa v muzikálovom čísle. Verím, že by som bola o dosť spokojnejšia, keby ho to nechali odmoderovať celé, pretože Steve Martin a Alec Baldwin vyznievali ako podozrivý pokus (Hugh Jackman vlani bol viac ako dokonalý!). Rovno si dovolím povedať, že tento ročník bola kolosálna prehra celého realizačného tímu na všetkých úrovniach. Úvodný monológ pozostával, a teraz fakt nekecám, z barličiek typu „kto ďalší?“, pričom moderátori sa týmto spôsobom presúvali v komentároch o nominovaných. Scenáristi sa pochlapili dobrými vtipmi v počte 2, slovom dva. V strižni pre zmenu niekto asi spal a toho idiota, ktorý vymyslel limit pri ďakovačkách, by som najradšej zabila. Pretože jasné, človek dostáva Oscara bežne a nie je väčšej radosti, ako naprázdno otvárať ústa, pretože už hrá orchester a šarmantná slečna, čo sošku priniesla na scénu vás decentne odsúva do zákulisia. Fuh, hovorím, ako z vlastnej skúsenosti. Ktovie, možno raz ;) Viem, že veľa ľudí pindá na dlhé monológy, ktoré sa podobajú nákupnému zoznamu a iste, niektoré by mohli byť zaujímavejšie a o niečo kratšie, ale podľa mňa je to vrchol nevkusu, keď takýmto spôsobom (ne)poskytnú priestor. Celý prenos sa snažili skracovať, kde sa dalo, ale uberali na zlých miestach. Napríklad škrtli zostrih najočakávanejších filmov a keď sa Tom Hanks, neprirodzene natiahnutým krokom, vybral k mikrofónu a bez akéhokoľvek úvodného slova len raketovo vyhlásil meno víťaza v kategórii najlepší film, znechutená som s láskou a nostalgiou zaspomínala na ostatné ročníky.

Aby som len nekydala, našli sa aj pozitívne momenty. Do posledného miesta plná kinosála, kde sa aj tlieskalo - oproti minulému roky sympatický posun. Dokonca som sa mohla slobodne vyřádit pri nomináciách Bastardov, kedy mi od toho, ako som im držala palce, vystúpil tep snáď na 200. Úžasná Sandra Bullock s menej úžasným (veľký omyl) rúžom, Ben Stiller ako Avatar, ešte aj s chvostom a opäť smrteľná trojka komentátorov na HBO. Tí chlapi bodovali vždy, keď otvorili ústa a jediná škoda je, že preklad Fuku občas tlmil originál, na ktorý som sa snažila sústrediť.

Pokiaľ ide o samotných víťazov, nestotožnila som sa s nimi až v takej miere, lebo favoritov som mala iných, ale celkovo škodoradostne konštatujem, že James Cameron :“in your face!“. Jeho bývalá pani manželka celý prenos nádherne žiarila a keď už sošky nebral Tarantino alebo Reitman, tak radšej Hurt Locker, ktorý som vlastne ešte ani nevidela.

Tešíme sa na budúci ročník, bohvie kde, ale určite viem s kým! ;)

Fashion poznámka – rozhodne Demi Moore! Pozitívne prekvapili Miley Cyrus a Kirsten Stewart.