Just a perfect day

K mojej povahe patrí jedna nie veľmi šťastná vlastnosť – sťažovanie sa. V poslednej dobe je to lepšie - odkedy ma mamina upozornila, že to ide so mnou dolu vodou a nerobím nič iné, len pindám a že zostanem na ocot :) (matky sú vždy najúprimnejšie, vďaka za to!), ale dnes si neodpustím ľahké ponosovanie sa.
Ráno som sa zobudila do príjemného dažďa, ešte s predstihom, že si pred prácou pozriem Gossip Girl , keďže utorok ráno mám na seriály mimoriadne nabitý. Mhm, figu borovú, žiadna kópia ešte online nebola, How i Met Your Mother a The Big Bang Theory pauzovali a kým som sa spamätala, že si vlastne môžem pozrieť ostatný diel Chucka, tak som už musela vykročiť do nie tak príjemného dažďa, pretože práca nepočká. Tam nič akútne, ak neberiem do úvahy absolútne odveci správanie niektorých svojich kolegov, ktoré radšej nejdem komentovať, lebo mi tlak vystúpi na 200. Ach, kiež by som mohla mať pracovné prostredie, aké dokáže vytvoriť len Aaron Sorkin. Také, kde je radosť chodiť do práce, pretože kolektív je ako rodina, všetci sú vtipní a to nehovorím o pracovnom prostredí. Biely dom alebo televízne štúdia. West Wing, Studio 60 alebo Sports Night – za deň v týchto fiktívnych svetoch by som neváhala zapredať dušu.
Klinec do rakvy dneška zabil telefonát ohľadom môjho zdravotného poistenia. Človek (a hlavne fundované slovenské médiá) sa v poslednej dobe pýta sám seba, kde sa začína a končí vlastenectvo a ja po tom, ako som sa dozvedela, koľko dlžím štátu za poistenie len preto, že sme hnusný byrokratický aparát, začínam uvažovať nad pojmom vlastenectvo v trošku vulgárnejších sférach. Suma je na môj vkus vcelku astronomická a rozmýšľam, kde existujú utajené zdravotné zariadenia otvorené len pre majetných, že by kvalita tej cene zodpovedala, ale nič mi nenapadá. Možno v Rakúsku, ale na to sa moje bežné poistenie nevzťahuje a najbližšie som sa k ich zdravotníctvu dostala aj tak iba pri pozeraní Stephanie. Dobre, kecám, nepozerávala som to – nemecká seriálová produkcia, haló!
Skrátka a dobre, mám toho dnes plné zuby a jediné, čo teraz chcem, je pustiť si Fantaghiró, spraviť si kakao, zožrať obrovské množstvo koláčov a rozplývať sa nad Tarabasom.

Update – pri odchode z práce som si privrela ukazovák do skrine a jediné šťastie, že mám nalakované nechty, inak by sa mi z tej modrofialovej podliatiny nevoľno spravilo. Tuším idem spať a budem dúfať, že zajtrajšok sa vydarí.

Rozhodne lepšia spolupráca než We are the world Haiti. Au.