Skrátka, počasie neprialo, tak som sa vo veľkej bunde a adekvátne otrasných topánkach naložila do autobusu spoločnosti OrangeWays. Maďarský prepravca, veľmi podobný StudentAgency, kde jediný rozdiel je farba autobusu a jazyk, ktorým vám teta, ktorá chodí uličkou, ponúka čaj, kávu alebo čokoládu alebo vás upozorňuje, aby ste sa zapásali. Busová doprava je stále bližšie a bližšie tej leteckej. Dokonca, keď sa zamyslím nad niektorými leteckými spoločnosťami, tak kultúra cestovania busmi je občas naozaj vyššia. Cesta ubiehala rýchlo a veselo - premietali Hangover v maďarčine s anglickými titulkami, ale klincom večera bolo inštruktážne video, ako mám použiť bezpečnostný pás, prípadne ako ovládať panel na zvuk. Už som len čakala, kedy nám slečna známymi pohybmi rúk ukáže, kde sa nachádza najbližší únikový východ a ako mám nasadiť kyslíkovú masku najskôr sebe, až potom svojim deťom.
Sobota sa niesla v znamení ľahkej nevyspatosti, predsa len, s Mici sme sa nevideli viac ako päť mesiacov – bolo, o čom sa rozprávať. Raňajky sme teda riešili božským pečivom cestou do Rudolfína. Hanba mi. Žila som tam takmer rok a vždy som tú budovu obdivovala len z diaľky. Momentálne je tam výstava fotografií Nemca Herberta Tobiasa a keďže slovo Berlín pôsobí na Mici viac ako magnet, tak to bola jasná voľba programu. Fotky boli naozaj vydarené, osobne ma zaujali najviac Portréty, Dramatické momenty a fotky z rôznych miest, najmä Paríž. Našlo sa aj niekoľko fashion fotografií, ale aj zábery z ruského frontu, kde Tobias pôsobil ako vojak. Vo všeobecnosti som bola fascinovaná, ako neuveriteľne nadčasovo fotografia môže pôsobiť. Niektoré kúsky by som hádala pokojne aj na súčasnosť. To by ale nesmeli byť cvaknuté pred päťdesiatimi rokmi a autor by nebol viac ako 25 rokov po smrti. Ak zablúdite do českého hlavného mesta, naozaj odporúčam!
Nasledoval výborný obed v dokonalej vegetariánskej reštaurácii (obličku za taký podnik v Bratislave) ulicu za Staromestským s cenami, ktoré tomu našťastie zďaleka neodpovedajú a nemohli sme obísť ani Palladium a.k.a. Chrám mamonu, kde kreditka je kľúč ku každým dverám a blaženým úsmevom. Ja sa síce musím krotiť, ale kto povedal, že sa nemôžem pozerať? Prípadne si kúpiť ultimátne fialové balerínky so stužkami (sú úžasné)? Aj tak najväčšiu radosť spôsobilo milé stretnutie piateho druhu. Oproti na schodoch sme v jednom momente zbadali známu tvár a netrvalo dlhu ju identifikovať. Bratislavčan Meky Žbirka, trvalo usídlený v Prahe, ktorý si, prosím pekne, potichu spieval sám pre seba. Slovami Hugh Granta z Notting Hill, bolo to „surreal but nice“ :) Mici v Palladiu už vrazila do Mareka Vašuta a takmer každý (samozrejme, okrem mňa) už videl Jiřího Macháčka. Je to proste celebritné epicentrum, o to viac, že dnes už prvé a posledné kritérium na status celebrita je, aby ste boli cicavec (copyright Seth Meyers).
Večer sme sa vybrali do kina. Keďže som bola, fuj, že to vôbec vyslovím, na návšteve, mohla som si vybrať, čo si pôjdeme pozrieť. Priznám sa, že som nemala náladu na nič prehnane pestré, takže odpadli aj Alica, aj Imaginárium a vyšiel nám z toho Valentín. No a čo - rada sa pozerám na pekných ľudí v zľahka (obrovsky) jednoduchom scenári. S čim sme ale nepočítali, bol značne dlhý rad pred pokladňami, čo ma len utvrdzuje v tom, že v Prahe sa v kinách cítim príjemnejšie aj pre to, že mám dojem, že ľudia o ten film majú fakt záujem. Valentín sme teda nestihli a keď už to vyzeralo tak, že nemáme na čo ísť, padla myšlienka zvoliť si Sherlocka. Obe sme ho videli už predtým, ale veď vravím – pekní ľudia v zľahka jednoduchom scenári. Robert Downey jr. a Jude Law – slintačka, krívačka a rôzne iné prejavy, ak ich spolu vidím v londýnských uličkách (alebo v rozhovoroch k filmu), takže sme ani jedna neľutovali. Šok nastal ešte pred filmom, keď sme sa suverénne vybrali do Mekáču na Václaváku a akosi ho nevedeli nájsť. Zmätene sme sa obracali a hľadali tabule, ktoré by sa nás spýtali, či máme hlad a kde nič, tu nič. Keby sme boli Nemky a mali na sebe „german coats“ (SNL), bol by to čistý turistický moment, takto iba typická príležitosť šialene sa smiať na celú ulicu.
Nedeľa znamenala príprav na večerné Oscari. Tento rok sme sa na noc v Světozore náležite pripravili aj čo sa občerstvenia týka. Fľaša červeného, arašidy v čokoláde, gumené cukríky, hrozno a babyfingers, teda mini, už očistená mrkva. Pripomenula školské časy, kedy sme na prednáške chrúmali originál veľkú mrkvu a silno sa na tom zabávali. Vo všeobecnosti oscarovská noc sklamala, ale buduje sa nám z toho pekná tradícia.
V pondelok večer som s ťažkým srdcom opúšťala Jednotu (intrák, nie potraviny) a utekala na autobus. Praha – Michalovce je moja nová najobľúbenejšia linka (SAD Michalovce). Čakali ma dvaja šoféri a prázdny autobus. Luxusný záver vydareného víkendu a apríl, kedy príde Mici do BA sa je prakticky za rohom!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára