V práci, okrem toho, že sa tvárim dostatočne reprezentatívne, fungujem aj niečo ako kultúrna attachée. Zháňam lístky do divadla, na koncerty, občas na vínne cesty a tak. Pri jednej kontrolnej preklikávačke som na stránke divadla Astorka narazila na oznam ohľadom akcie s názvom Noc literatúry. Prešla som si detaily a hneď bolo nad slnko jasnejšie, že na stredu mám program.
Desať miest, desať osobností, desať kníh a päť hodín. Toľko večer v číslach. Projekt, ktorý minulý rok premiéroval nultým ročníkom, vyšiel na príjemný podvečer a podľa môjho skromného úsudku zaujal dosť veľký počet ľudí. Bolo čím. Nielen známymi hercami, či samotnými knižkami, ale rozhodne aj lokáciami. Miestami sme mali problém trafiť, lebo daj žene do ruky mapu, keď Bratislava je taká obrovská, ale nakoniec sme vždy dorazili na správne miesto. Občas aj za pomoci samotných predčítačov ("The Reader, I haven't seen the Reader" :p), takže sem patrí vďaka Zuzke Porubjakovej, ktorá nás správne (po rakúsky) nasmerovala do pivnice, kde mala svoje stanovisko.
Štartovali sme v podkrovnom ateliéri VŠVU, ktorý mal typicky výtvarné prostredie - veľa svetla a pôsobil tak akurát neusporiadane. Umelecky. Pätnásťminutová ukážka ubehla rýchlo a my sme sa museli presunúť ďalej, konkrétne k francúzskej knižke, ktorá, ako sa ukázalo, bola aj najhoršou celého večera. Čím to bolo? Typicky francúzsky, smrteľne nudný text. Konkrétne opis tsunami, ktorý čítal Viliam Klimáček. Dvorný dramatik GuNaGu sa navyše nepretrhol a text hrozne amatérsky odrapkal. Situáciu zachraňovali len priestory záhradky (dvora?) AK Peterka & Partners, ktoré pôsobili aristokratickým dojmom, spolu s výhľadom na korunu na vrchu Dómu sv. Martina a pomaly tmavnúcu oblohu. Nasledovala už spomínaná Zuzka Porubjaková, ktorá sa veľmi statočne popasovala s nástrahami českej ukážky ako nadmerné "ř", či občasný výskyt vulgarizmu ("Na vteřinu přesně, píčo!").
V divadle Astorka som sa nevedela rozhodnúť, či je štýlovejší rozprávačský hlas Borisa Farkaša alebo to, že som sa nachádzala v originál trezore, keďže šlo o pôvodný palác Tatra Banky z dvadsiatych rokov. Poľská ukážka bola rezervovaná Petrovi Sklárovi a nutno povedať, že mu veľmi sadla. Jeho čítanie sa uskutočnilo v podkroví Mirbachovho paláca. Neviem, či som niekde videla toľko trámov, ale hneď sa mi vybavila stránka jednej učebnice francúzštiny, na ktorej bol demonštrovaný rozdiel medzi vidiekom a mestom a na spestrenie hodiny sme si šikovne na jednom z tých trámov predstavili jednu spolužiačku. Veronika, prepáč a vďaka za všetky poskytnuté poznámky ;) Popojedem.
Osobne som bola najviac zvedavá na Maja Labudu ml. a Mareka Majeského ukrytých v podzemí Mestskej knižnice. Nemecká ukážka z knižky bola ako jediná animovaná. Komiks Útek z Berlína bol premietaný na plátno a spoza paravanu sa ozývali hlasy hercov, ktorí postavičkám prepožičali veľmi expresívne hlasy.
Na Rudnayovom námestí sa do svojho detstva vrátila C., kde sme si vypočuli Daniela Heviera. Úryvok z holandskej knižky Dom pri mešite nás počkal v miestnosti K8, čo znie vcelku globalisticky a nie je tak ďaleko od pravdy. Vraj zasadačka pre stretnutia primátorov krajských miest - nijak zvlášť očarujúca; preferujem skôr podnik na prízemí. Ako pred prednesom povedal sám spisovateľ, Noc literatúry sa v tých chvíľach naozaj menila na noc a zároveň sa posúvala k svojim vrcholom. Britský inštitút zveril A okrem toho (šiesta časť štvordielnej trilógie Stopárov sprievodca galaxiou) Richardovi Stanke. Jeho herecká oduševnenosť sa v Ballasovom paláci vynímala a miestnosť zaplnila do posledného miesta hneď po ukončení predchádzajúcej štvrťhodinky. Môžem s čistým svedomím konštatovať, že kombinácia herec - kniha bola najvydarenejšia z ponúknutého a užila som si ju do poslednej kvapky (...asi ako colu z Mekáča, ktorá do miestnosti s rokokovou štukou veľmi nepasovala, ale čo sa dalo robiť? Image je nanič. Nasledovali sme inštinkt a počúvli sme smäd. Sprite. Teda, CocaCola).
Čerešničkový záver predstavovala Milka Vášaryová v Kaplnke sv. Ladislava, o ktorej som predtým v živote nepočula. Nachádza sa v zadnom krídle Primaciálneho paláca a je to skutočný klenot. Malá kaplnka, a teda obmedzená kapacita, znamenali dlhočizný rad pred dverami, ale oplatilo sa chvíľku počkať. Vošli sme sa a snúbila sa dokonalosť priestoru s charizmou, ktorú má táto herecká bohyňa na rozdávanie. Atmosféra prevýšila všetky predchádzajúce miesta a ja len dúfam, že C. spravila dosť fotiek interiéru. Na záver som bola taká unesená, že som sa vybrala s primerane trasúcimi rukami za pani Vášaryovou, aby som jej povedala, že v Dome v stráni je skrátka úžasná. Roztopila som sa a až potom sme sa mohli omámené týmto skvostným večerom vybrať na električku. Slovenskí herci, knižky, nevšedné miesta a dobrá spoločnosť - neexistuje, aby som bola nespokojná!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára