Absolvent

Dnes už môžem slobodne vyhlásiť, že divadlá sa so mnou kruto zahrávajú. Okrem smrteľného úderu, ktorý mi zasadila činohra národného, keď presunula Fausta, o ktorom básnim už mesiace, na september, kedy už budem nenávratne mimo Slovenska, ma pobavila aj Aréna. So starou mamou sme sa vybrali na Koza alebo kto je Sylvia. Ako tak kráčame Sadom Janka Kráľa, stará mama mi vykladá o tom, ako videla nejaké fotky v novinách, kde Kukura vyzeral príšerne zle, so značným množstvom alkoholických fliaš. Obligátne som zareagovala, že by mala prestať čítať bulvár, lebo Nový čas má k mienkotvornej tlači tak ďaleko, ako ja k titulu z medicíny, ale už diaľky som videla, že na dverách je vylepený nejaký oznam. Zmena predstavenia – namiesto Kozy Absolvent. Moje očká zaiskrili, lebo aj keď som chcela vidieť Kozu, Absolventa som robila v práci a vyzeralo to náramne zaujímavo. Divadelná adaptácia filmu, ktorý preslávil Dustina Hoffmana. Veď čo dnes môže byť aktuálnejšie ako mladý človek, ktorý je proti svojej vôli tromfom vo výklade snobských rodičov a staršia žena, ktorá si hľadá svojho zajačika? Ale toto som starej mame radšej nevravela, dopredu som tušila, že sa jej bude hra bude zdať príliš moderná, čo je vlastne len eufemizmus pre „príliš veľa nahoty. Nepáčilo sa mi. Odpad.“

Arénu mám rada. Nielen kvôli alternatívnym hrám, ktoré sa raz vydaria, inokedy menej, ale aj kvôli sympatickým priestorom. Absolventa odohrali vo veľmi horúci deň a keďže hľadisko bolo zaplnené o trochu menej, ako by sa čakalo, spravila som si tam pohodlie. Barbarsky som sa v poslednom rade pod zvukárom vyzula z baleríniek a tešila sa z tej fasa masáže, ktorú mi poskytol koberec pod nohami. K tomu výborná hra a knihujem príjemný zážitok. S maximálnou spokojnosťou Absolventa bez akéhokoľvek zaváhania radím práve k vydareným predstaveniam v divadle na Tyršovom nábreží, aj tejto sezóny celkovo.

Jana Oľhová v úlohe zvádzajúcej paničky bola absolútne dokonalá, ale kto ma dostal bol Juraj Ďuriš. Meno mi nič nehovorilo, ale vedela som, že tváričku som už niekde zazrela. Zalovila som v kartotéke a cvaklo mi, že keď bol zranený Ján Koleník, alternoval ho v Tak sa na mňa prilepila. Keďže tá komédia sa mi ale zdala poslabšia, jeho účinkovanie ma nijako nepotešilo. S radosťou konštatujem, že chalanisko má len niečo cez dvadsať a už teraz je z neho super herec. Žiadna školská intonácia čítaného textu. Naopak, vyzretý prejav mladého chlapa. Zahral čerstvého absolventa, ktorého nebaví byť pingpongovou loptičkou v rukách svojich rodičov, ale zároveň ani hotelovou trofejou alkoholičky. Trefné dialógy, maximálna civilnosť a nenásilný humor. To všetko sa odohralo na scéne obstavanej drevom s minimom kulís. Ak by som mala niečo vyčítať, hádam by som len podotkla, že Benov vzťah k mladej Elaine si zaslúžil hlbší pohľad a priestor, aby záver vyznel v plnej sile. Iste, v šesťdesiatych rokoch je výpovedná sila, nielen z hľadiska sexuálnej otvorenosti, silnejšia, ale aj v súčasnosti sú motívy ako frustrácia "mladých a perspektívnych" aktuálne – dokonca možno viac, ako by si niektorí z nás boli ochotní pripustiť. Záverom musím už len konštatovať, že karta sa, prekvapivo, obrátila. Ja som po Absolventovi tlieskala s nadšením a zvyšok publika komótne vydával zvuky podobné potlesku a s výrazom unudenej stepfordskej paničky sa pomaly šuchtal z divadla. Nič sa nedeje, zvykla som si, že mám v porovnaní s reprezentatívnou vzorkou pokrivený vkus a keď sa tak zamyslím, netýka sa to len divadla ;)