Mizantrop

Keď som bola mladšia (pretože teraz som už stráááášne stará), do divadla som nechodila tak často. Raz – dvakrát za sezónu, takže moje posadnutie divadelnými doskami je vcelku čerstvá záležitosť a človek by predpokladal, že po tom množstve hier, ktoré som videla a času, ktorý som v divadle strávila, už budem vedieť, že nedeľné predstavenia začínajú o hodinku skôr. No, zlý predpoklad.

Sadla som do auta, vybrala som sa po C. a ešte sa vytešovala, že stíham. Za iných okolností totiž s infarktom na vyplazenom jazyku dobehnem do foyer a dramaticky vchádzam do sály tak, že za mnou sa zatvoria dvere. Už poriadne plné parkovisko pred divadlom mi malo naznačiť, že to nie je tak úplne normálne, ale prišli sme na to, až keď sme vošli na stranu činohry a uvedomili si, že na rozdiel od opernej, je totálne prázdna. Vtedy som ani na lístok nemusela pozerať a vedela som, ktorá bije. Maková štrúdľa ako tak vylepšila náladu, a, našťastie, netrvalo dlho, kým sa otvorili dvere. Prestávka. Usadili sme sa a mohli sledovať ako sa vyobliekalo obecenstvo. Nemyslím, že je nutné chodiť do divadla v róbach s terasovitými účesmi na hlavách, ale som stará škola. Divadlo považujem za spoločenskú udalosť a spája sa mi s tým aj adekvátny výber handier. Keď už nič iné, tak, preboha, prosím, žiadne žabky a kraťase - vypaľujú mi oči.

Ako sme si tak sadli, tak som sa už trochu upokojila, predsa len, bola som doma ;) Okolo nás zrazu prefrčala slečna, ktorá vyhlási „...ideme sa fotiť s Maštalírom.“ Najskôr ma strhlo, či som počula dobre a keď som sa obrátila, už som ju videla ako cupitá hore schodmi, aby ho, chudáka, oxidovala. Ťažko povedať, či sa na fotke usmieval, hádam áno, ale rozhodne vyzeral dobre.

Prestávka skončila a predo mnou sa zrazu objavila obrovská výzva –som schopná plne ohodnotiť predstavenie len na základe druhého dejstva, ktoré býva väčšinou dôležitejšie? Ako sa ukázalo, na komentár mi stačila hneď úvodná scéna, ale celkovo by sa mi zišla aj predchádzajúca časť. Našťastie, keď sme brali v škole Molièra, nechýbala som. Marekovi Geišbergovi stačilo pár scén na to, aby ma presvedčil, že Mizantrop mu svedčí.

Hra je veršovaná, ale napriek tomu nie ťažkopádna a nesie sa v modernom duchu. To miestami zabolí (kostýmy), ale nie je to na škodu veci, naopak, myslím, že prístup Romana Poláka ako režiséra je svieži a charakteru Mizantropa dáva súčasný rozmer. Je síce pravda, že občas, najmä keď sa rozčuľoval, Geišbergovi neboli verše poriadne rozumieť, ale všeobecne ma herecky veľmi oslovil. Najmä preto, že z neho nešiel školský prejav a bolo to tak krásne civilné. V závese ma rovnako bavil Dano Heriban ako Philint a z ženských predstaviteliek bola veľmi fajn Nadežda Jelušová. Pokiaľ ide o koketnú Célimenu v predvedení Lucie Jaškovej, trpela som. Mala veľmi zvláštne zafarbený hlas, ktorý mi, spolu s jej herectvom, spôsoboval muky. Čerešničkou boli niektoré kostýmy, ktoré boli, ako C. pekne podotkla, à la Lucia Senášiová. Žiarivo farebné a som si tak na deväťdesiat percent istá, že šlo o poprešívané a maľované paplóny doplnené o kožuchy. Mimoriadny dojem zanechali šaty, na ktorých boli namaľované tigre a nahá žena, ale, žiaľ, fotku som nenašla.

Toľko moje dojmy z hosťovania martinského divadla. Je mi ľúto, že nemôžu byť schopnejšie – predsa len by som asi potrebovala prvé dejstvo – každopádne, odteraz sa aspoň vždy pozriem na lístok, kedy hra začína. V konečnom dôsledku, už mám len dva a predpremiéra Fausta začína o šiestej. V piatok. Možno bol Molièrov Mizantrop len spôsob, ako sa ma vesmír snaží za každú cenu upozorniť na to, že Goetheho Fausta zmeškať nemôžem...a ja vesmíru odpoviem, že NIE! (akože nemecky nikdy:)