Sólo pre dvoch hluchých

Nastal ten smutný deň – dvadsiatym deviatym júnom som dala definitívnu bodku za tohtoročnou divadelnou sezónou, kedy som videla viac hier ako za svoj doterajší nekultúrny život plný piva a metalových koncertov. Ok, kecám. Môj blog číta päť a pol človeka, z ktorých šiestim je jasné, že pivo a metalový koncert by ma nepostretli ani v paralelnom vesmíre, kde by boli jedinou záchranou pred uhynutím hladom a chladom a v jame plnej slizkých hadov. Chcela som povedať, že tento rok som si divadlo maximálne užila. Videla som pár mimoriadnych predstavení, pár dobrých a sem-tam sa objavili aj priemerné, ale vo všeobecnosti mi slovenské divadlá poskytli fascinujúce zážitky, pretože plátno sa môže snažiť koľko chce, priamemu kontaktu herec-divák sa nevyrovná.

Utorok patril letnému slniečku, a tak symbolicky, som sa na posledné predstavenie vybrala na Loď Adyho Hajdu. Kým Mysh šprintovala z parkoviska, ja som sa zatiaľ slnila na lavičke, nohy vyložené na vreciach s pieskom a zvažovala som, prečo som sa ešte na tú našu slávnu mestskú pláž nevybrala. Dôvody som pochopila, keď sme vychádzali, ale o tom neskôr.

Divadlo v podbalubí je riešené vcelku provizórne – pochopiteľne sa prispôsobuje podmienkam, ktoré samotná loď poskytuje. Ako vždy, dorazili sme LTT, takže jediné miesta, ktoré sa spočiatku javili voľné, boli barové stoličky, a napriek tomu, že sme vedeli, že nepôjde o dlhú hru, chceli sme našim chrbtom dopriať aké také pohodlie. Zrazu sme zbadali dve síce separé, ale voľné miesta. To vzdialenejšie oddeľoval pár, ktorý, keď sme poprosili, či by sa nemohli posunúť, absolútne neochotne odmietol, lebo pán manžel predsa potrebuje miesto na nohy. Čo už bola ale fakt drzosť, bol výraz na tvári, ktorý sa im obom zjavil, keď som ich poprosila, či by som si tam teda nemohla ísť sadnúť. Znechutili ma tak vrcholne, že som sa otočila a šla si obehnúť kolečko, aby som našla nejaké voľné fleky. Dva priamo v prvom rade na kraji sa javili ako prijateľná alternatíva. V tej časti sa nakoniec odohrala väčšina deja – cítili sme sa ako súčasť hry :)

Sólo pre dvoch hluchých je hra o manželskom páre, ktorý rokmi prechádza zamilovaním, hádkami a dostane sa aj na rozvodové vyhrážky. V strednej časti je jedna dobrá pasáž, kde medzi manželmi vyrastie priehľadná stena, ktorá neprepustí žiaden zvuk. Ani nadávky, ani plač, ani víťazoslávne priznanie nevery. Režisér Krasula obsadil do hlavných úloh Luciu Rózsa Hurajová a Mareka Majeského, ktorí spolu už na pár projektoch spolupracovali, a tak sú zohraní, čo bolo vidieť. O niečo výraznejší bol Marek Majeský, ktorého chlapčenskosť, aj strohosť boli prirodzenejšie ako spočiatku upišťaný afekt Hurajovej. Časom sa ale aj ona akosi upokojila a v komornej atmosfére som sa zabávala na klasických „všetko je tvoja vina“ a „ja sa nehádam, ty sa hádaš“. Okrem iného ma pobavili aj rekvizity z kartónu, konkrétne cigarety a zbraň a milé bolo aj červené pyžamko, do ktorého navliekli Majeského. Ten mimochodom patrí do kategórie mužov, ktorý zbierajú body len, čo sa niekde objavia (výška) alebo otvoria ústa (hlas). Sólo pre dvoch hluchých je rozkošná komédia ideálna na záver júna, ktorá mi urobila radosť svojou bezprostrednosťou.

Podivadelný Sex on the beach bol úplne napasovaný, aby sme s Mysh rozobrali všeličo možné a potom šprintovali z lode do auta. Tie roje komárov, ktoré sa po západe slnka objavili by pokojne mohli ašpirovať na hlavnú úlohu do akéhokoľvek katastrofického filmu. Marabunta – krvilačné komáre. Som to len ja alebo sú posledné roky brutálne agresívne? No nič, nejdem pokračovať, lebo dnes je napríklad posledný školský deň a to by som mohla vykladať o dnešnej mládeži a celý post by sa niesol v duchu – „to za mojich čias...“ a to predsa nechceme, už tak sa cítim strašne staro :)