Nach Berlin

Ročné obdobia sú fascinujúca vec a s nimi fakt, že stačí, aby sa len trošku po zime zvýšili teploty, zasvietilo slniečko a jeden by si myslel, že vonku republika exotika – krátke sukne, tielka, prvé dovolenky. Jarná horúčka neobchádza ani mňa a začínam myslieť na to, ako si pomaly, ale isto prichádzajúce leto spríjemniť. Pôvodný plán znel zabetónovať sa v Bratislave, aby som zbytočne nemíňala kade-tade, keďže primárne by som mala odkladať na jeseň (doslova, nie svojho života), ale predstava toho, že tu skysnem, nikam nepôjdem, nič neuvidím a oddýchnem si maximálne na chalupe, ma úplne dožrala. Chcelo to radikálny nápad, ktorý by kĺbil všetko, čo od výletu (minibreak means true love!) momentálne očakávam a na čo som nastavená. Konkrétne :

1. mesto, dostatočne veľké a v zahraničí
2. príjemnú spoločnosť
3. rozpočet, čo ma nezruinuje
4. atmosféra, ktorej podľahnem

Zaujímavá alternatíva sa vynorila po ostatnom víkende, ktorý som strávila s Mici a ukončila ho ultranemeckým filmom. Režíroval ho a hlavnú postavu stvárnil Til Schweiger. Pre tých, ktorí nemajú nad posteľou Angelu M. a slovo germanofil im pripomína nechutnú nadávku, prípadne sexuálnu uchýlku, chlapec hral Huga Stiglitz v Tarantinových Bastardoch :) Lepšie? Skrátka a dobre, nastalo u mňa zatmenie mysle a začala som uvažovať nad tým, že veď v Berlíne som predsa ešte nebola a nebolo by odveci Mici, A. a spol. navštíviť. Vo všeobecnosti, z Nemecka poznám akurát kus diaľnice, ktorý skracuje cestu smerom do najvzdialenejších, na lyžovanie najatraktívnejších kútov Rakúska. Nastal čas, aby sme sa s Dojčlandom spoznali ešte lepšie. Na to, koľko nemeckých aj „nemeckých“ slov dokážem vyprodukovať počas rozhovoru so svojimi rodičmi, by sa už patrilo.

Nejakú tú hodinku som teda strávila preklikávaním po stránkach rôznych prepravcov, aby mi Železnice SR ponúkli 130-evrový lístok za 10 hodín tam aj späť. Hm, lákavé, ale zrazu mi nad hlavou zasvietila žiarovka a spomenula som si na Austrian. Bratislava síce do Berlína nelieta, ale Viedeň zaručene, navyše do Bruselu som s nimi letela mimoriadne pohodlne. Majte ma radi, vlaky mám rada, ale ak som za menej ako polovičnú cenu v cieli za hodinku a pol, nie je o čom. Dnes ráno som bookla, a 20. až 24. júl tak balím kufre nach Berlin. Už teraz sa teším, lebo spĺňa všetky podmienky minibreaku a tieto európske hlavné mestá výlety ma zatiaľ nesklamali. Rozhodne lákavejšia predstava ako týždeň v Chorvátsku a. k. a. Československá riviéra, kde miestni zmrzlinári volajú na dav „nazdar vole“ a reštaurácie sú plné tzv. brhličov. Brhlič je chlapík, ktorý má nad 30, škaredý peroxid na hlave, pred sebou na stole nič, len pivo. Na sebe má rozopnutú košeľu s havajským motívom, tak, aby sa celá spoločnosť mohla vynadívať na jeho trénované pivné bruško a akoby mimomochodom si masíruje, tzv. brhlí, bradavky. Unikátny druh, ktorý s veľkou láskou pestujú najmä domáce podmienky a určite má s nimi takmer každý nejakú skúsenosť.

Takto o tri mesiace budem sedieť na niečom mňam talianskom vo Vapiane, budem si užívať mestský relax a rozplývať sa nad tým, ako je možné, že som sa do Berlína vybrala až teraz. Hm, ale niečo mi hovorí, že počnúc týmto rokom tam asi budem chodievať častejšie... a neviem sa dočkať ;)

Koniec hlásenia, auf wiedersehen.