Moje prechodné bydlisko

Vždy, keď Slovenské národné divadlo vypustí von nový program, mám sviatok. Nemám väčšieho nadšenia, ako surfovať po predstaveniach a už aj v práci sa idem pretrhnúť, aby som mohla objednávať lístky na firemné výlety. Kultúrna attachée, ako sa patrí a apríl tento rok bol a je viac ako nabitý.

Nepřítel lidu

...alebo spestrime si činoherný obzor českým bratmi z národného. Veľmi netradične som kúpila tri lístky. Povedala som si, že budem výstavná vnučka a vezmem aj babku, aj starú mamu, ale jedna ochorela, tak som bola nielen výstavná vnučka, ale aj neter, keďže zaskakovala teta. V pohode, vravím si, zostane to v rodine, ale zabudla som, že som sa ocitla v kruhu pravidelných divákov slovenského Paneláku. Pri mojej štandardnej obchádzke výstavy fotografií sme sa pri Didi Mórovej museli zastaviť s poznámkou „môže byť skvelá herečka, ale ja v nej v kuse vidím tú Švehlovú.“ Au. To zabolelo, ale nevadí, som silná, predstavenie bude stáť určite za to.

Kdežeby, dokonca si dovolím tvrdiť, že to bola asi najslabšia vec, čo som tento rok videla a to som videla aj experiment Polylogue v DPOH! A keď vravím najslabšia, tak tým nemyslím zlá, ale v porovnaní s ostatnými...z hercov som poznala akurát Sašu Rašilova, zvyšok len po hlase z dabingu a vo všeobecnosti sa nepretrhli. Pokiaľ ide o samotnú hru, vyznela podľa mňa dosť slabo, napriek tomu, že pár politických postrehov bolo mimoriadne aktuálnych. Pražský vývoz teda sklamal, potenciál, ktorý predloha ponúkala využil len povrchne a zaradil sa medzi šedý priemer.

Herodes a Herodias

Môj prvý kontakt so Štúdiom SND a hneď s Mici. V divadle to bola spoločná premiéra a musím povedať, že sa vlastne dalo predpokladať, ako to bude prebiehať. Hodiny pred laptopom pri sledovaní všetkého možného by sa dali rátať na dni, ale komentovať niečo na intráku je niečo iné, ako v zaplnenom hľadisku divadla. Našťastie, smiech bol tlmený a nikto si nevšimol, že sme svojím spôsobom, no, postihnuté ;)

Herodias stvárnila Gabika Dzúriková, ktorej som dominu, na základe koženého oblečku, do ktorého ju priam narvala garderobiérka, okamžite verila. Keď som ale pri tom kostýme, chápem, že to bol zámer, ale trošililililinku mohli ubrať, predsa len, jej vnady miestami vyrážali dych. Herecky sa nemáme o čom baviť, Dúriková bez problémov, ale ozajstné hviezdy boli chlapi, od Ondra Kovaľa cez Mareka Geišberga (bez vlasov !!), ktorý alternuje zraneného Jána Koleníka, končiac Tomášom Maštalírom, pri ktorom sa nutne musím pristaviť. Definitívne uznávam, že ten chlap je nielen vysoký, čo vyzerá nenormálne dobre, ale je to aj Pán Herec a verím, že Ordinácia len platí účty. Zhodli sme sa ale na tom, že je veselý paradox, že ženy z neho idú do kolien práve zo seriálu, pričom v divadle je oveľa charizmatickejší. Jeho Herodes bol skvele odohraný a osobne som sa skoro roztopila pri scéne zvádzania Salome, pretože z toho išlo erotično v pravom slova zmysle. Dokonalosť by scéna dosiahla, ak by poslucháčka VŠMU postave Salome nedodávala tie amatérske orgazmické povzdychy. A vôbec, pri jej obsadzovaní šliapli zúfalo vedľa.

Najviac ma ale dostala scéna. Okrem toho, že schody, na ktorých sa všetko odohrávalo, spolu s tyčou, z ktorej ako z prameňa vytekala voda, pôsobili veľmi efektne, efektívne sa na nich všetci herci mohli pozabíjať. Možno išlo len o režisérov zámer zapojiť obecenstvo do hry, pretože keď nikto iný, tak minimálne my dve sme mali infarktový stav vždy, keď sa niekto po tých schodoch rozbehol. Či už smerom hore alebo dole, zakaždým veľmi dramaticky.

Hviezdoslav môže pokojne odpočívať v pokoji, Roman Polák, ktorý predstavenie režíroval neprznil, naopak!

Tak sa na mňa prilepila

Predstavenie, ktoré ma namierené k hviezdnym stáliciam programu ako napr. Chrobák v hlave od rovnakého autora. Tak sa na mňa prilepila ale trpí absolútne rovnakým syndromóm, ktorý ma neteší. Ide o prvoplánový ťah na bránicu slovenského diváka cestou lacných vtipov, ktoré vychádzajú z humoru zlej výslovnosti Jožka Vajdu, ktorý hrá španielskeho generála s výrazným akcentom. V princípe vtipné, keby tak netlačil na pílu. V poslednej dobe mi to čím ďalej, tým viac vadí na hereckom archíve „Vajda, Kramár, Horváth“, čo sú špičkoví herci, ale prehrávajú jedna radosť. Ostatní boli príjemne komediálni - Maštalír v uteráku alebo bez neho (Táni, všetky Ti závidíme ;), Mórová s ďalšou postavou písanou akoby na telo a výskajúca Monika Hilmerová s takým anglickým akcentom, až som závidela.

Diváci sa smiali, plieskali od nadšenia do kolien a repertoár divadla v konečnom dôsledku nemôže byť vystavaný výhradne na drámach a tragédiách, takže klopím uši a uznávam, že miestami som sa schuti zasmiala aj ja. Len nabudúce poprosím niečo ako Ideálneho manžela, doteraz najlepšiu komédiu, ktorú som v divadle videla. Oscar Wilde a jeho bystré komentáre a britký humor (ej, ako z literárnej príručky) sú predsa len môjmu náročnému vkusu bližšie.