Som lemra a nehanbím sa za to! (no, možno trošku)

Ahoj, volám sa Tina a som lemra (ozve sa sústrastný potlesk).

Apríl je vraj bláznivý mesiac. Dnešné počasie to len potvrdzuje, ale priznám sa, že sa vôbec nesťažujem. Nemám ani prečo, v práci mi to ubehlo oveľa rýchlejšie ako posledné dni zvyklo, nastal skvelý čas na biojasmínový čaj (vcelku humus :), periny a ostatný diel Doctora Who. Akurát, že už mám obstaraný lístok na film o siedmej do kina. Hlboká existenciálna otázka, ktorá spája aj luxus odvozu autom, sa natíska v priam hamletovskom znení - "lemriť, či nelemriť". A dnes mi z toho vychádza lemriť. Pravdou je, že na to, ako som sa vytešovala z press akreditácie na FIFFBA, ktorú som si vybavila, som videla ukrutne málo filmom. Na moju obranu ale možno povedať, že som mala vcelku nabitý program cez víkend a cez týždeň trčím v práci do piatej. (Kam sa hrabem na C. a jej ultimátny maratón!) Každopádne, aspoň večer by som sa mohla vytatáriť do Polusu, ale obávam sa, že to nepôjde. Veľmi mi to pripomína moju Prahu. Na prednášky som chodiť nemusela, rovnako ako na väčšinu seminárov a ešte aj tie, ktoré boli povinné, mi boli tŕňom v oku, lebo sa ťažko kĺbili s mojím nabitým seriálovým a filmovým programom. Ešte chvíľku a prisahám, že by som sa zmenila na môjho kamaráta, zhodou okolností tiež pražského právnika, volajme ho Roztrhaná kapuca. Roztrhaná kapuca trávi celé dni v pyžamku, v ktorom sa občas vyberie aj do obchodu alebo pre kamarátov na vlakovú stanicu, je schopný počkať ich aj so záchodovou doskou pod pazuchou a najobľúbenejšia činnosť je profesionálny zber podpivníkom. Jediné, čo by ma mohlo zachrániť, keby sa zo mňa stala Roztrhaná kapuca je, že by som bola tak dokonale štýlová a spadala do kategórie týpek, lebo to on jednoznačne je. Pozdravujem.

Späť ku mne. Pamätám si na jednu debatu, ktorú sme raz na jednej party viedli o tom, koho z nás by sme potenciálne chceli za dieťa. Vehementne som sa zasadzovala za to, že seba teda rozhodne nie a názor som nezmenila. Som príšerné decko, ktoré v domácnosti pomôže len, keď už na mňa niekto zvýši hlas a k niektorým mojim neschopnostiam sa radšej ani verejne priznávať neviem. Razím teóriu, že život nie je o vyprážaní rezňov, a teda logiku nutného upratovania "lebo je Veľká noc" neuznávam. Na druhú stranu, keby na mne ležala celá domácnosť a moja dcéra by odmietala pohnúť prstom s nejakou sofistikovanou teóriu, asi by som vytiahla autoritatívne zbrane najťažšieho kalibru typu "kým žiješ pod mojou strechou...". Moji rodičia nesú kríž lenivého dieťaťa a obávam sa, na moje šťastie, že sa už zmierili s krutou realitou.

Keď tak rozmýšľam, do toho kina dnes asi nejdem. Každopádne, netreba dramatizovať, kým zo mňa nie je toto, je všetko v poriadku.

Chvíľka terapie doznie, poďme sa, všetci lemrou postihnutí, objať.