Anna Karenina

Považujem sa za povýšeneckého človeka. Nechovám sa tak cielene, ale uvedomujem si, že tak pôsobím a viem to o sebe. Bola by zo mňa dokonalá aristokratka, ktorá by sa pohybovala v salónoch a komentovala nové francúzske herečky, prípadne, či sa v lete vydať do Nice alebo zvoliť radšej liečenie v Švajčiarsku. Preto a z mnoha ďalších dôvodov mám najradšej literatúru 19. storočia. Je to obrovská srdcovka a včera som mala v tejto oblasti minisviatok. Zohnala som si lístky na Annu Kareninu do divadla.

Musím povedať, že už len predstava celého dňa v práci a následného štvorhodinového predstavenia o ruskej spoločnosti bola vyčerpávajúca, ale stálo to za to. Šla som sama, v prvom rade preto, že som brala posledný lístok a v druhom ako experiment, či mi to nebude vadiť. Nevadilo. V zásade som sa len musela zdržať komentárov, namiesto ktorých som si radšej robila poznámky, preto teraz môžem tak fundovane zhrnúť, či ide v mojich očiach o vydarený kus. Ide.

Tento Tolstého román som síce čítala pár rokov dozadu, ale stále ho považujem za jednu z naj knižiek, aké som kedy v ruke držala. Dramatizácia bola ťažký oriešok - príbeh má viac línií a divadelne sú ťažko zlúčiteľné, preto režisér Polák zvolil zaujímavú alternatívu ich častého striedania. V bežnom predstavení sa scéna počas dejstva mení minimálne, rozhodne nie v tak krátkych intervaloch ako v Anne Karenine. Hre to dodávalo výrazne filmový charakter, ktorý podčiarkovala aj skvelá hudba, či nadpisy, akoby kapitoly. Toto konkrétne však vyznelo skôr rušivo, pretože by sa divák bez problémov zaobišiel aj bez nich, najmä, ak sa podarí tak prekvapivo kompaktná dramatizácia. Divadlo pracuje s inými výrazovými prostriedkami, ako napríklad s kostýmami, ktoré boli na druhú stranu absolútne fantastické. Celá hra sa nesie v čiernobielom duchu, či už išlo o kulisy alebo šaty a naozaj bolo na čo pozerať, preto, Jaroslav Valek, resp. Peter Čaneck, klobúk dole. Scéna s presuvnými panelmi pôsobila dostatočne plasticky a navyše svojim minimalizmom nechala vyniknúť tomu skutočne podstatnému. Znova sa preto potvrdzuje, že peniaze investované do novej budovy národného divadla mali svoje opodstatnenie.

Inak sa veľmi teším, že aj drámy dokážu zaplniť hľadisko do posledného miesta a zaujať aj bez prehnaného rádoby zasmejme sa na jednoduchých veciach humore. I keď, aj tu by som ešte o čosi ubrala, lebo sa stávalo, že po pár dobre umiestnených vtipoch za sebou, zostali niektorí diváci veselo naladení a sálou sa ozýval smiech aj na miestach, kde sa to vážne nehodilo. Každopádne v tomto smere to už treba považovať za môj prehnaný kriticizmus.

Činoherný súbor SND je tvorený notorickými tvárami, ale občas sa mihne aj niekto neokukaný (aj keď ako som si prečítala report o Ordinácii, asi nie AŽ tak neokukaný) – Milo Kráľ, stvárňujúci Levina, ktorého, našťastie, neupozadili na úkor ostatných, podal super výkon, rovnako Tomáš Maštalír ako Vronský, presvedčivo naivná Táňa Pauhofová ako Kitty a mohla by som pokračovať Gabikou Dzúrikovou, Martinom Hubom a osobnou lahôdkou Dušanom Jamrichom (raz darmo, vyrastala som na Dallase ;), ale najpodstatnejšia bola aj tak predstaviteľka Anny. Zuzana Fialová bola jasná voľba pri obsadzovaní, ale ja som sa nemohla ubrániť dojmu, že nestíhala. Vo vypätých polohách bola dobrá, ale inak som stále videla len trochu fádnu herečku, nie postavu. Tam u mňa nastávalo maličké sklamanie, pri inak veľmi dobrej hre, ktorá ma udržala koncentrovanú štyri hodiny, a to už je čo povedať.

Inscenácia Anny Kareniny hanbu SND rozhodne nerobí, práve naopak a mysleli si to aj moje susedky zo zadného radu, ktoré boli inak absolútne rozkošné dve dámy, ktoré zjavne chodia do divadla pravidelne a takmer ma rozosmiali, keď pri posteľovej scéne vytiahli malý ďalekohľad. Úplne som videla samu seba za pár dekád J

Pre tých, čo s Tolstým nemali skúsenosť, odporúčam najskôr siahnuť po naozaj úžasnej knihe, pretože v časoch, kedy „prameňom vzdelanie sú časopisy“ (ako zaznelo včera), by sa podobné klenoty mali čítať a pozerať o to výraznejšie.