Richard Ashcroft z Verve spieva, že "happiness, more or less, is just the change in me, something in my liberty", a má pravdu! Lucky man je jedna z mojich naj skladieb. Prudko motivačná. Taká, ktorú keď si pustím a idem po ulici, ľudia sa za mnou obracajú, pretože sa tupo usmievam a poskakujem si ako malá copatá školáčka z reklamy na Granko. Počúvam aj teraz, ako píšem :)
Každý občas máme krízu. Niekomu pomôže chlácholivá spoločnosť dna fľaše, inému, keď si odpáli dekel na didžine, kde hrá kameň v mešiačke a okolo samý gengsta repa s puklicou na krku (a.k.a. som petržalský pán). Mne pomáha dobre zvolená hudba a film. Miestami nejaký ten gýčik, nie je predsa každý deň ideálny na Bergmana (ten dokonca len v zapadnutých pražských kinách s nezameniteľnou spoločnosťou ;).
Dnes som si teda pustila film, ktorý vo mne vždy vyvolá potrebné nadšenie. Odkedy som totiž odišla z práva (obohraný gramofón, ospravedlňujem sa), čokoľvek, čo znovu nakopne moje kvázi umelecké nadšenie ísť študovať film, je vítané. (Kvázi preto, lebo nebehám po meste s baretkou na hlave, čiernym rolákom a nečítam de Beauvoir :D Zatiaľ.) A v tieto dni, kedy pracujem na 4000 znakoch o tom, prečo som tá pravá na štúdium filmu, som vážne potrebovala inšpiráciu.
V kinách sa o pár dní začne Pattinsonova škála grimás utrpenia z kategórie zvrašteného čela zrelého na botox, lenže môj prípad si vyžadoval niečo kvalitnejšie ako bandu chlapcov bez tričiek (sorry, boys!) Siahla som teda po Dead poets society. Film, ktorý pozná málo ľudí, zapadol do prachu konca osemdesiatych rokov, a pritom je jedným z klenotov kinematografie. O tom, ako správna autorita a citlivé profesorské vedenie môže naučiť mladých chalanov myslieť samých za seba. A div sa svet, ani tam nemusel rapovať Coolio (pamätníci si spomenú :D).
Má to nádherný nádych skôr britských internátnych škôl (súkromná škola, tehličky, jazero, hodiny latinčiny) a začínal v ňom Ethan Hawke, Robert Sean Leonard (Wilson z Housa) a príjemne ako profesor pôsobil aj Robin Williams. Výborne vykreslené postavy zabezpečil scenár, ktorý právom dostal aj Oscara a ja to naozaj výrazne odporúčam na zamyslenie. Pretože pripomenie, že : "We don't read and write poetry because it's cute. We read and write poetry because we are members of the human race. And the human race is filled with passion. And medicine, law, business, engineering, these are noble pursuits and necessary to sustain life. But poetry, beauty, romance, love, these are what we stay alive for."
Takže, keď aj na konci filmu dorazila scéna, kde by som pri každom inom vykríkla, že aj ja som Spartakus, "o captain, my captain" len priamo zaútočilo na moje šminky a ja by som vážne mala zvažovať vodeodolné verzie. Toľko nateraz odo mňa, som motivovaná - idem si čítať, pretože "gotta do more, gotta be more".
PS : ak má niekto k dispozícii Charlieho Nuwandu Daltona alebo Knoxa, dobrovoľne sa hlásim!!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára