Bola som na balete

Minulý týždeň som dostala kultúrny záchvat. Vyzeral asi tak, že som vletela do pokladnice Slovenského národného divadla a s diárom v ruke som vymýšľala, čo všetko chcem vidieť. Hamlet bol nutnosťou, potom mi do oka padol Dom v stráni a ani neviem ako, kúpila som si lístky aj na nový slovenský balet Everest. Nechala som tam ťažko vydreté peniaze za lepenie vzoriek vitamínov na reklamné letáky, ktoré mali na titulnej strane vskutku nepríjemne pôsobiace dieťa, ale to mi bolo jedno - keď som sa vo dverách míňala s Rothom (Pán Herec) - bolo to ako znamenie, že na divadlo aj posledné prachy :) A v piatok som sa v tom relatívne aj utvrdila. Chvíľku trvalo, kým som si našla adekvátnu spoločnosť, pretože reakcia "jasné, nadrogujem sa a môžme ísť" nie je práve to nadšenie, ktoré som očakávala, ale nakoniec som si dojednala veľmi príjemnú spoločnosť a kultúrne vyžitie sa mohlo začať.
Radšej nejdem komentovať bratislavskú dopravu o šiestej večer v piatok pred kvázi predĺženým víkendom, tak len poviem, že sme po krúžení na parkovisku zaparkovali tak trošku opodiaľ a ten beh do divadla (piatok trinásteho-fakt som nemohla doraziť načas) bol vskutku očarujúci. Ženúca sa v bielych šatách a na opätkoch som z diaľky pravdepodobne vyzerala ako záclona na vychádzke, ktorá má navyše v obľube fastfood. Keďže sme nestíhali jesť podľa predstáv, absolvovali sme rýchlu zástavku v Auparku, kde sme videli Riša Mullera (Pán Spevák) a potom už len frenetický šprint na prízemie vľavo hore a medzitým sendvič a shake v ruke a zaručene vznik nejakého žalúdočného vredu. Napriek snahe sme meškali päť minút, takže nás poslali hore na balkón, kde nám chalanisko ani lístky necheckol, takže odteraz chodím do divadla zásadne o pár minút neskôr a bez lístka :p
Ak ste nemali to šťastie zachytiť vôbec nie kŕčovité ranné šou na obrazovke, kde sa v priebehu desiatich minút človek dozvie okrem proma na Everest aj nový recept na avokádovočučoriedkovú masku, ktorú možno napatlať na tvár ako nový hit v kozmetike, následne ju použiť ako plnku do kuraťa a ešte s tým aj vyčistiť babičkine striebro (všetko za spevu zboru základnej školy z Hornej Dolnej) , tak posúvam info. Tohtoročnú sezónu divadlo otvorilo s mottom "nebojme sa baletu" a pri tejto príležitosti vznikol Everest. Žiadne jazero, skôr nová perspektíva na tanec. Hudbu napísal Pavol Hammel, a hoci som tŕpla, bola úplne v poriadku. Čo ma ale priam zdvíhalo zo stoličky bola ženská vokalistka, ktorá si zrejme pomýlila budovu alebo jej nikto nepovedal, že Superstar sa natáča v Inchebe (a v nedeľu!). Texty, ktoré mi tiež nijak radosť nerobili, potom v jej podaní vcelku týrali. Lenže neprišla som na koncert, ale na balet - a ten bol výborný. Minimálne, pokiaľ ide o choreografiu a scénu, ktorá výrazne prekonala moje očakávania a miestami ma nechávala bez slov.


Nakoniec sedieť na balkóne vôbec nebol taký problém, pretože ako sme schádzali počas prestávky do foyer, sám pán Radačovský (Pán Absolútne Sympatický Choreograf) povedal, že zvrchu dostávajú niektoré scény úplne iný rozmer.
Odchádzali sme, myslím, spokojné! Večer sme uzatvárali v kuchyni nad čajíkom a milkou, v spoločnosti rozkošnej a mierne šialenej čiernej mačky, ktorá sa neváhala vopchať za kuchynskú linku alebo naháňať môj tieň na stene. Doma som odomykala o pol druhej a ešte pred spaním som si musela pozrieť úryvok z Billyho Elliota - bola som predsa na balete.