Bola som vonku (konečne!)

Venované Šuflík crew ;)

Posledné týždne som toho mala veľa. Viac v teoretickej rovine, ako v praktickej, ale aj tak som sa prichytila pri tom, ako som vlastne nebola vonku, pomaly až mesiace. Jasné, káva alebo obed je síce príjemne strávený čas, ale niekedy treba vypustiť paru a poriadne zresetovať. A to sa mi nedarilo už príliš dlho. Takže, keď som sa konečne vybrala s kamarátom vo štvrtok večer po angličtine na kávu, nebola to káva, čo sme pili. Mali sme sa vidieť už týždeň predtým, ale to by ma nesmel vymeniť za koncert Alice Coopera, kde sa štyrikrát nechal zabiť on a potom to na pódiu čakalo ešte nejakú sexi sestričku. Ako mohol niekto toto považovať za lepšie strávený čas mi je dodnes neznáme, ale keďže mi to bolo vynahradil, považujte to za nepodstatnú informáciu pod čiarou.
V piatok som nemusela ísť do práce, takže čašník sa po víno obracal vcelku často. Nadávali sme na všetko, čo nám prišlo na rozum - posťažovali sa na vzdelávacie systémy a zamestnávateľov a odžili si bratislavské čašníčky príjemné ako návšteva svokry. Skrátka sme sa zabávali. O štvrtej som dorazila domov, príjemne naliata a keby som nemusela vstávať o tri hodiny na to, všetko by bolo fajn. Ibaže moja nákupmi posadnutá, po obchodných centrách dychtiaca mamina, mala naplánovaný výlet do Maďarska, kde ma plánovala týrať a týrať a týrať. Long story short, stopercentne by som ešte nafúkala a bledozelená farba na mojej tvári naberala alarmujúce rozmery, takže pri prvej vete "nikam ísť nemusíš", tónom, ktorý naznačoval, že to nemyslí vážne, som sa chytila svojej slamky, vyhlásila, že "fajn, mne netreba dvakrát hovoriť" a zaliezla som do postele. Berúc do úvahy Darwina, musím povedať, že ak aj človek pochádza z opice, ja som si s tou svojou nikdy poriadne nerozumela, takže som preležala celý deň s bolesťou hlavy. Alkohol je predsa len metla ľudstva. Hoci, už niekoľko rokov mám podozrenie, že metlou sú seriály, ale asi len mojou.
To ma privádza k sobote, ktorú som strávila v práci. Mŕtvo ako na cinteri, ešteže som so sebou dotiahla laptop. Čerstvo stiahnuté Sports night, seriál z 1998, ktorý mal žiaľ len dve série, boli príliš lákavé, tak som, prosím pekne, videla za 12 hodín 21 dielov a áno, Tina je totálny freak. Každopádne, celé to bolo len o tom, že na tvorbu Aarona Sorkina mám slabosť. Považujem ju za jeden z vrcholov televíznej tvorby, pretože ponúka super prostredia (Biely dom, televízne štúdia) a úžasný konverzačný inteligentný humor, ktorý nie je z tých, že sa budete chytať za brucho, o to viac sa cení. Uznávam, že 21 dielov je príliš už aj na mňa a uznávam aj to, že si tým môžem kompenzovať v tejto chvíli dosť chabý spoločenský život, ale je fajn vedieť, že o rozum som ešte neprišla a práve v ten večer som sa vybrala znova von - spoločensky sa vyžuť (roztomilý preklep, bolo mi ľúto ho odstrániť :D).
Zišli sme sa v takej zostave, ktorá ma úprimne prekvapila. Pred pár rokmi (doslova) sme sedávalo v zapadnutom zafajčenom podniku každý piatok. Pili sme príšerne lacnú tequillu, ktorá síce mala oficiálne inú cenu, ale už tri roky na ňu bola akcia a vykrikovali po sebe tak, že čašníčka nás mala zafixovaných ako "tých hlučných". Zlaté časy. V sobotu sme sa do tej doby vrátili. Úsmev mi z tváre nezmizol celý večer, pretože môžu pribudnúť frajerky (aj potenciálne), hádky o zaváranom mäse vystriedajú tie o pózerstve a vyhrnutých golieroch na košeliach, ale je pekné vedieť, že niektoré veci sa jednoducho nezmenia!