20 rokov po

Pred pár dňami som bola s rodičmi na návšteve u mojich starých rodičov. Aby som pravdu povedala, nikdy sme sa doma nerozprávali o politike - bola to priam zakázaná téma - takže ma mimoriadne šoklo, keď sa bežná rodinná nedeľa zvrhla v generačné besnenie. Miestami sme po sebe zvyšovali hlasy a odchádzala som odtiaľ výrazne nesvoja. Je zvláštne, že sa to udialo len pár dní pred výročím Nežnej revolúcie, pretože nikomu ani nenapadlo, že je november a pritom sme sa hádali o tom, či je dnes lepšie alebo bolo kedysi.

Teraz ale nemám v úmysle zaťažovať rozborom politickej situácie. Skôr ma trápi iná vec. Pri všetkých tých záberoch z osemdesiateho deviateho a vetách ako "utvorte koridor", na mňa dolieha pocit zbytočnosti. Mladý človek má totiž potrebu sa búriť. Proti systému, čomukoľvek. Stále mi však z toho vychádza, že nielen ja, ale celá moja generácia je akási zaspatá. Plná apatie, zmierená s podmienkami a neschopná nič zmeniť. A pritom vecí, za ktoré by sa oplatilo bojovať je predsa toľko! Len dnes má na to nervy a odhodlanie veľmi málo ľudí. Vo filme Vlna bola jedna krásna scéna, kedy si sám režisér strihol cameo a v zafajčenom bare dostal zo seba úžasnú múdrosť, ktorú môžem parafrázovať aj ako "čo sa dá čakať od spoločnosti, kde najvyhľadávanejšou osobou na internete je Paris Hilton." Smutné.

Koľkokrát som si vravela, aké by bolo zaujímavé skočiť si do šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokov alebo len tak stáť v dave na SNP a štrngať kľúčami. Skrátka, I wish I was a punkrocker with flowers in my hair (nádherne výstižný text). Lenže nemám TARDIS, a tak musím žiť v prítomnosti.

Čo som dnes teda robila? V deň dvadsiateho výročia revolúcie som, prosím pekne, strávila nakupovaním z donútenia a pozeraním zlých filmov. Úžasné. Nebolo by na tom nič také strašné, keby som sa pri tej rodinnej hádke toľko nedušovala, ako dobre, že dnes máme, čo máme. Toho by bez "novembra" nebolo a moje predstavy a ilúzie o štúdiu vonku (západným smerom) by napríklad ani neexistovali. Pravdepodobne je najdôležitejšie, že si to uvedomujem a zamyslela som sa, ale dnes je mi zo všetkého tak celkovo nanič, že by mi asi pomohlo, len keby som hodila zápalnú fľašu niekomu do okna. Najlepšie sebe samej, možno by ma poriadne osvietilo :)