Bratislava je diera - s láskou v hlase

Nedávno som sedela na hranolkách so svojimi dnes už bývalými spolužiakmi. V zložení Poprad, Prešov, Prešov a Bratislava sme si pokecali, čo ma kto nové, až mi bolo ľúto, že tak krátko. Každopádne, bolo vcelku veselé, keď som na požiadanie vysvetľovala výraz CPčkári. Takzvaní "cezpoľní" sa ale neurazili, a vcelku sa na tom pobavili a tak by to podľa mňa malo byť. Rovnako, ako keď nejakému starému prešporákovi poviete, že Blava a tou jednou nohou, ktorou je už pomaly v hrobe, sa tam neobráti, lebo je mu jasné, že nenastal koniec sveta.

Tak si vravím, že by bolo fajn, keby bolo na Slovensku menej ľudí, ktorých zachváti národná panika, kedykoľvek vyhlásim, že naše hlavné mesto je diera. Nie je počuť tú lásku v hlase? Zjavne na tom musím popracovať. Aby som vysvetlila, prečo považujem Bratislavu za dieru, musím si požičať obľúbenú hru, ktorá sa volá RNO. Prvé písmenko je iniciála kamošky a ďalšie znamenajú "na Obchodnej". Dlhé roky sme totiž chodili po tejto frekventovanej ulici a ak by som ju za normálnych okolností preletela za tri minúty, s ňou to bol vždy taký menší výlet. Cestou sme stretli tak dvoch troch známych a časom sa z toho vyvinula hra, kedy sme súťažili, kto stetne v meste viac kamarátov. Včera som si na RNO musela spomenúť, pretože som si po dlhej dobe dala rande so svojím mestom. Neóny síce neboli výnimočné a neblikali, ale aj tak som mala príjemnú deň a v priebehu hodiny som stretla toľko ľudí, až som bola prekvapená. Začalo sa to v električke cestou do mesta. Spoločnosť mi robil známy, ktorého som nevidela celú večnosť a pritom bývame kúsok od seba! Pokračovala som bývalou spolužiačkou zo základnej školy, na ktorú som natrafila, keď som veľmi spontánne vbehla do jednej parfumérky. Ani neviem ako, bola som ošpliechaná rôznymi vôňami a jeden Lanvin na mne, proti môjej vôli, vydržal ukrutne dlho. Keď už som zacítila (doslova), že je čas vydať sa domov, stretla som bývalú spolužiačku, pre zmenu z gympla. Ponáhľala sa na cviká z predmetu, ktorý som si nezapamätala. Lenže moja rokom v Prahe vycibrená vlastnosť - odlákať ľudí od štúdia, sa prejavila aj tu, tak som ju úspešne zlanárila, aby mi na polhodinku robila spoločnosť a zbehli sme vybaviť nejaké veci. Vrcholom ale bolo, keď už som reálne odchádzala domov a pri nástupe do trolejbusu som pomohla s taškou jednej babičke, ktorej som, ruku na srdce, pomáhala už dvakrát tento týždeň, a to na rôznych zastávkach!! Tak nech sa so mnou potom niekto háda, že Bratislava nie je diera! Nekonečné výrazy prekvapenia, kedykoľvek zistíme s niekým, že máme ďalšieho spoločného známeho, prípadne vyjavené komentáre pod fotkami "vy sa poznáte?". Samozrejme, že sa poznáme, toto nie je Tokyo!


Mám na háku silácke reči ľudí, ktorí zo Slovenska päty nevytiahnu. Ja sama viem najlepšie, že Bratislava je moje rodné mesto, ktoré mám rada. Stále si dokážem vychutnať prechádzku v centre, aj keď je pravda, že na to si naozaj netreba brať dva dni dovolenky a obrniť sa trpezlivosťou pri prebíjaní sa hordami turistov z Ruska. Mám tu obľúbené miesta a podniky, rodinu, kamarátov a kopu nezabudnuteľných spomienok. To, že sa ťahám von je skôr moja snaha vytrhnúť sa zo stereotypu, zažiť a vidieť iné. Nech sa ale deje čokoľvek, nepoznám krajší pocit, ako keď pri návate domov v západe slnka zbadám v diaľke bratislavský hrad. Gýč až to bolí, ale nie je lokalpatriotizmus aj o tom?