pondelok 29. júna 2009

Čo si obedovala?

Nedávno sme sa rozprávali s kamarátom o štandardných podovolenkových rozhovoroch a okrem tradičného „videli sme toto“ je samozrejmosťou aj počasie a jedlo. Jedlo v posledných rokoch začína byť veľmi zaujímavá téma. Kulinárskych kanálov sa v televízii vyrojilo ako húb po daždi a články o foodstylingu, nových štýlových reštauráciách a trendoch v kuchyniach sú v každom časopise. Prečo sa potom cítim ako uväznená v 19. storočí v Rusku (ticho a tma), kde o týchto veciach nemali v tom čase ani potuchy?

Dnes som bola večerať u starých rodičov. Pri vete – obedovala som zeleninu – sa starému otcovi div neurobilo zle a aby si napravil chuť, siahol po údenom mäse, ktorým ma ponúkal tak dlho, až som (ne)dobrovoľne povedala áno. Bolo fakt dobré, uznávam, ale jeden plátok, nie štyri, ktoré mi boli nanútené, pretože som si neuvedomila tú osudnú chybu, kedy som kus toho mŕtveho zvieraťa pochválila. Sedem hodín večer. Čo by mohla byť ideálna večera? Plánované ovocie doma? Kdeže. Moja naivita ma miestami dokáže prekvapiť. Dokonalé jedlo na túto večernú hodinu je totiž vyprážaný syr a veľa zemiakov. Ona je to mňamka, ale nie keď ma do nej niekto núti proti mojej vôli.

Ráno ma zobudil ustarostený telefonát. V momente, ako dotyčná osoba zistila, že som týždeň bez rodičov, ktorí práve dovolenkujú, spustila sa spŕška hysterických otázok, či nehladujem a či som schopná si vôbec uvariť čaj. Vzdala som akékoľvek pokusy o vysvetlenie, že po prvé, už rok žijem na internáte, čo, samozrejme, všetci vedia a tam sa o seba tiež musím starať a po druhé, fakt nepotrebujem mať každý deň rezeň, dokonca ani varenú stravu. Navyše aj so zeleninou a ovocím sa dajú vytvárať zaujímavé jedlá. Ak by som dostala evro za každý pokrčený nos, ktorého sa mi dostalo, odkedy som prakticky vylúčila mäso zo svojej stravy v Prahe, mohla by som si práve kupovať veľmi trendovú handru niekde v Auparku. Pritom to nemá nič spoločné s chuťou mäsa, vôbec mi neprekáža, naopak, no nepotrebujem ho mať na tanieri deň, čo deň. A nech sa na mňa nikto nehnevá, ak jem vonku, radšej si dám špenátovú quesadillu ako černohorský rezeň s hranolkami.

Hlboká otázka, ktorá sa natíska, je, či prehnaná starostlivosť spočíva v tom, že mám spiatočnícku rodinu, ktorá odmieta vystúpiť z tieňa „tradičnej slovenskej kuchyne“ plnej vyprážania a zemiakov alebo ide o paniku o mňa, teda osobu, ktorá od malička vyhlasovala, že keď bude veľká, bude mať slúžku a rozhodne neskončí ako gazdinka (urážka na úrovni slova intelektuálka). Tiahne sa to od dôb „Aká polievka bola v škole na obed?“ cez „Vidíš, Adriana je od teba o päť rokov mladšia a už varí nedeľný obed pre celú rodinu“ až po „Zase šalát? Čo si zajac?“. Zaujímalo by ma, ako umlčať hlúpe poznámky raz a navždy bez toho, aby som vyčerpala posledné dávky trpezlivosti a vľúdneho hlasu. Tipy?