Minulý mesiac sa uzatvorila
životná etapa. CBS vypustilo do sveta posledný diel How I Met Your Mother.
9 sérií rozhodne neznie tak desivo, ako 9 rokov. Takmer dekádu som pravidelne
sťahovala epizódu za epizódou a totálne ma netankovala, že som nevedela,
kto je The Mother. Práve naopak; dokonca som dúfala, že sa to nikdy nedozviem,
ale hlavne som nechcela, aby sa to skončilo. Iste, posledné série už za veľa
nestáli, ale za tie roky som si k postavám vytvorila špeciálny vzťah a odmietala
som sa ich vzdať. A áno, uvedomujem si, že ide len o seriál, ale ako
som pozerala posledný diel, nemohla som sa ubrániť slzám. 9 rokov pre Teda a spol.
bolo aj mojich 9 rokov.
Pamätám si akoby to bolo
včera, keď mi Uki prvýkrát pustil pilot s tým, že toto sa mi bude páčiť.
Rovnako mám živo v pamäti aj to, ako som Mareka „priviazala k stoličke“
a donútila ho pozerať Pineapple Incident, prípadne ako Roztrhaná Kapuca s nasadením
jemu vlastným vždy komentoval „hauajmečjormadr“ kedykoľvek sme nad lacnou
tequillou v Šuflíku rozoberali ostatný diel. A o deväť rokov
neskôr, sa snažím spracovať finále a nutne cítim potrebu sa obzrieť späť.
V Británii žijem už
takmer štyri roky, a napriek rôznym okolnostiam sa domov neplánujem
vrátiť. Iste, vždy, keď som v Bratislave, cítim, že som doma a neskutočne
si to užívam, ale v duchu viem, že by som si vlasy vytrhala, keby som sa
tam mala v najbližších rokoch vrátiť. Anglicko má svoje špecifiká a rozhodne
si nešmirgľujem oči s tým, že je to raj na zemi, ale aktuálne tu žijem,
takže rok po promócii je asi načase si začať reálne organizovať život. Lenže veci
nie vždy idú podľa predstáv a občas treba plány prehodnotiť a niektoré
skrátka nechať plávať. Baysovi a Thomasovi (producentom HIMYM) to zjavne
nikto nikdy nepovedal, inak by Ted neskončil s Robin. A hoci ma
fascinuje ako bolo celé finále utrhnuté z reťaze, no, obzerajúc sa na
uplynulých deväť rokov v mojom živote, akosi som choro spokojná s tým,
že (ne)bolo prvoplánové.
To sa už nedá povedať o článku,
ktorý postol niektorý z mojich známych na Facebooku pred pár týždňami. 25
vecí, ktoré dvadsiatnikom nikto nepovie. Zdroj? Pravdepodobne HuffPost alebo Buzzfeed
alebo obdobný portál, takže žiadna odborná štúdia, ale rozhodne v súvislosti
s mojím aktuálnym rozpoložením, klinec po hlavičke (alebo do rakvy?).
Znenie v duchu, že partia, s ktorou sme prepili mladé roky sa
prirodzene rozpadne a nezostáva nám nič iné, ako túto skutočnosť prijať.
Nedávno som letela domov,
aby som si odvolila nového prezidenta. Politická situácia doma ma nenecháva
úplne chladnou, ale najväčším dôvodom bola účasť na volebnej chate, ktorú by
som tematicky prirovnala k Robots vs. Wrestlers – pravidelná účasť na
chorom, adrenalínovom športe, ktorej cieľom je vlastne sledovanie povolebného
štúdia, hranie vesmírneho kvarteta a to, že sa stretneme. A rovnako ako
Lilly kňučala vo finále, že už to nie je ako predtým, tak aj ja som kňučala –
aj v duchu, aj nahlas. Tým, že žijem v zahraničí vnímam tieto akcie
citlivejšie ako domáci a vždy mi je veľmi ľúto, keď sa nevidíme všetci,
napriek tomu, že všetci je veľmi
všeobecný pojem a nie som naivná natoľko, aby som si myslela, že sa to
vždy dá. Pri zredukovanom počte zúčastnených sa potom zamýšľam, čo treba spraviť
pre to, aby sa tento zjavne nezvrátiteľný stav zmenil.
Potom sa zamyslím, že pri
deťoch, kariérach, svadbách a budúcnostiach, mi asi nezostáva nič iné, ako
akceptovať porážku a posunúť sa ďalej.
Silou mocou sa držať čias
dávno zašlých nie je zdravé a ja si to plne uvedomujem. Žúrovať so
stredoškolákmi, prípadne sa nechať vyraziť z univerzitných barov na rok
(yours truly) je síce kopec srandy a minimálne je človek zásobený
historkami na pobavenie okolia, ale nedá sa to robiť do konca života.
Lenže rovnako by ma zabilo, keby som rezignovala na všetko a všetkých okrem dopredu naplánovaných položiek na checkliste, pretože predsa 30s are not the new 20s a treba si rýchlo zariadiť život.
Pred deviatimi rokmi, keď
HIMYM len štartovala mala moja aktuálna prítomnosť vyzerať inak. Odišla som z práva,
lebo ma nebavilo. Dnes bývam v jednej izbe so svojím bývalým frajerom. Rok
po promócii stále netuším, čo chcem so sebou robiť a doteraz som sa živila
ako čašníčka. Pred tromi dňami som podala výpoveď s tým, že jediné, čo
dáva zmysel je moja viera v to, že robím správne. Za posledných šesť
mesiacov som v svojom osobnom živote urobila taký intenzívny rešerš pre
svoju autobiografiu asi ako nikdy (Always
19, coming soon). Nič z toho nebolo plánované, je to ďaleko od
ideálneho, a napriek tomu by som to všetko spravila znovu.
Možno by som bola
úspešnejšia, keby mi niekto spravil intervention. Možno by moje ego a financie
neutrpeli toľko, keby ma kamaráti prefackali a ja som počúvala rady
okolia, ale určite by som nebola tam, kde som teraz. A zvonku to možno
nevyzerá najideálnejšie, ale zvnútra je to okay, lebo je to moje.
A vlastne som len
chcela povedať, že HIMYM je o piatich najbližších kamarátoch. Keď sa tak
zamýšľam, ja mám tých blízkych ľudí podstatne viac. Nevidíme sa každý deň, nie
sme v kontakte každý deň, ale sme v kontakte a všetkým vám chcem
povedať slovami nesmrteľného Arnoštka, že „Ste skvelí, ste báječní, ste
dokonalí! Mám vás rád!“.
