Britské médiá žijú
olympiádou a šokujúco, žije nimi aj Británia. Šokujúce je to najmä preto,
lebo tesne pred hrami by ste v Londýne nenašli nadšenca (ak nepočítame
organizátorov). Každý akurát šomral pri pohľade na plagáty v metre, ktoré
upozorňovali na milióny extra turistov a pripomínali, že
s nadchádzajúcou olympiádou je len logické, aby sme si dopredu naplánovali
cestu do práce.
Mňa sa to až tak
netýkalo, nakoľko do mesta chodievam sporadicky, ale súcitila som
s obyvateľmi hlavného mesta. Koniec koncov, ani nás, vidiečanov, Londýn
2012 neobišiel. Práve naopak. Keďže veslárske preteky sa mali uskutočniť
v Etone, najideálnejšou alternatívou na ubytovanie športovcov sa javila
naša univerzita. Netrvalo dlho a po skončení semestra sa internátna oblasť
campusu zmenila na miniveslársku olympijskú dedinu. Nikto sa nás nepýtal. Nie,
že by ma to až tak obťažovalo, ale predsa len, keď sa celý areál zmenil na
Alcatraz, moje pocity boli iného charakteru ako pocity bezpečia. Vojaci na
bráne, policajné auto na každom rohu...ďakujem pekne. Ak som si doteraz
myslela, že Británia je policajný štát, olympiáda mu dala nový rozmer. Emaily,
ktorou ulicou je bezpečné do školy chodiť, a ktorým by som sa mala
vyhýbať, doplnili rôzne dopravné obmedzenia, ktoré sa nepáčia skutočne nikomu.
Skrátka, deň, dva pred
otváracím ceremoniálom som nemala jedného pekného slova na olympijské hry
a rozhodne som nebola sama. A potom Danny Boyle nejakým zázrakom
ukecal kráľovnú, aby si zahrala v mini skeči s Danielom Bondom Craigom,
k tomu David Beckham na lodi, ktorý, ako denníky vtipne (a pravdivo)
písali, bol bondovskejší ako Bond. Anglické hudobné dedičstvo, efektné
zapálanie ohňa a k tomu obstarožný McCartney na záver a ja som
zostala v nemom úžase. Neverila by som, že to zvládnu a ešte
k tomu takto štýlovo.
Zrazu som sa ráno
prichytila pred telkou, ako sledujem cyklistiku a so zatajeným dychom
dúfam, že ten Sagan by predsa len niečo mohol vymyslieť. V práci sa šport
sledoval horšie, ale Panasonic obchod cez cestu po roku pustil na obrazovkách
niečo iné ako Avatara, tak som občas okom hodila po tom, čo práve BBC
vysielala.
Jednoducho, asi nikdy
nebudem antiglobalistka a olympijským hrám podľahnem, či sú letné alebo
zimné, a či mi hrozí astronomická pokuta, ak autom zablúdim do „olympic
lane“ pruhu na ceste alebo nie. A kdekoľvek sa hry uskutočnia, kdekoľvek
budem, vždy budem hypnotizovať obrazovku, keď Hochschornerovci ťuknú a na
mikrosekundu sa bude zdať, že sa mi zrútil svet.
Vrcholový šport ma vždy
fascinoval. Z viacerých dôvodov. V prvom rade samotné výkony sú často
ohurujúce, obdivujem odhodlanie a v neposlednom si zakrývam oči pred
niektorými svalnatými ženami. Máme, čo sme chceli - emancipáciu a s ňou ženské
vzpieranie. Sexi. Popojedem. Chcela som sa zastaviť najmä pri tom odhodlaní.
Obdivujem ho. Fascinuje ma, že ľudia sú schopní trénovať dvojfázovo sedem dní v týždni,
k tomu zvládať medicínu na áčka a ešte si aj urobiť čas na kamarátov.
V duchu a párkrát
tuším aj nahlas, som svojim rodičom vyčítala, že ma do ničoho nenútili. Viem,
že sa mi teraz machruje a neverím na totálnu tyraniu, ale nehrám na žiaden
hudobný nástroj a nikdy som žiaden šport nerobila poriadne. Áno, dlhé roky
som bola chodiaci televízny program, ale myslím, že to mi do života veľa
nedalo. Pred pár rokmi som na narodeniny dostala tričko s nápisom „I will
finish what I start“. Bol to vhodný dar vzhľadom na moju akademickú
minulosť striedania škôl a keďže, ak mi niečo chýba, tak je to okrem
trpezlivosti, vôľa a odhodlanie. Športovci ich majú automaticky. Chceš
medailu? Musíš makať. Hotovo. A ak plánuješ
zlato a podarí sa bronz, tretie miesto sa javí horšie, ako posledné.
Otázka je, ako sa k veci
postaviť. Tešíme sa, že je aspoň bronz a gratulujeme si, že je to aj tak
obrovský úspech, alebo sa nevieme na seba pozrieť do zrkadla, lebo je to málo?
S Mici sme sa kedysi v Prahe zaprisahali, že good enough is never
good enough a s touto vetou sme sa obe presťahovali. Ja do UK, ona do
Nemecka. Pred rokom som si gratulovala k životnej bronzovej a dnes?
Bronz je nič, čo v preklade znamená, že už som nie čerstvo presťahovaná,
takže si niet k čomu gratulovať. Pracujem, budúci rok promujem, ale akosi
stagnujem a zďaleka nie som tam, kde som chcela byť.
Hochschornerovci tiež
neplánovali bronz a momentálne je to už asi jedno. Otázkou je, kde budeme
o štyri roky, lebo ak počas olympiády v Riu zoberiem životný bronz,
rozhodne sa nebudem tešiť z medaily. Good enough is never good enough.
Tuším idem písať
bakalárku...niekde začať treba. Musím makať. Hotovo.
