Vianočná

Sedím v práci. Vedľa sa pozerajú Pelíšky, a hoci je to povinnosť, nejako nemám teraz náladu na Boľševika, medvěda, nerozbitní skleničky a soudruhy z NDR. Veď ich čas do konca roku ešte príde.
Chris Martin práve vybehol na pódium, sadol za klavír a spieva, že svetlá ma povedú domov (s láskou spomínam na minuloročný koncert). Dúfam, že nielen mňa. Posledné dni ma totiž neustále máta myšlienka skutočných kamarátov. Momentálne sa totiž nachádzam v situácii, že by som niekomu strašne rada pomohla, ale prakticky nemám ako. Otázka teda znie, ako byť čo najlepšia kamoška. Alternatívy sú dve. Úprimne a od srdca povedať, čo si myslím v rámci zásady "do huby" - teda, žiadne škrupule - a riskovať, že dotyčného urazím alebo môžem držať hubu a krok a jednoducho pri danej osobe stáť, všetko odobriť a podporiť. Teoreticky je aj mne príjemnejšie, ak ma moji blízki podporia pri akomkoľvek rozhodnutí, ale prakticky človek vždy príde do kontaktu aj s niekým, a nie vždy to musí byť príjemné, kto si dovolí moje rozhodnutia spochybniť v mojom vlastnom záujme.
Je čas novoročných predsavzatí a myslím, že k štandardným klasikám by som mohla pridať aj uvážlivosť pri výbere slov. Často hovorím skôr, ako sa zamyslím a uznávam, že niekedy sypem soľ do veľmi hlbokých rán. Ospravedlňujem sa za všetky krivdy a bolesti touto mojou rozkošnou vlastnosťou spôsobené, mrzí ma, ak nevedomky zraňujem. O to viac, ak ide o niekoho blízkeho. Lenže práve tieto osoby ma zaväzujú k tomu, aby som jednala na rovinu a ako sa dušujú účastníci akejkoľvek reality show - úprimne, od srdiečka :) A to pre mňa znamená jednu jedinú vec. Nech sa bude diať čokoľvek, som pripravená a ochotná sa o tretej ráno zdvihnúť, v snehu sa potrepať na druhý koniec mesta a počúvať. "...and i will try to fix you" !!

Coldplay - fix you
Uploaded by fujisol. - Music videos, artist interviews, concerts and more.

Občas zabúdam, koľko takých ľudí mám pri sebe ja a som za nich neuveriteľne vďačná. Všetkým Vám, ktorých som, najmä posledné mesiace, oxidovala so svojimi vrcholne dôležitými malichernosťami, ďakujem. Môžete ma očakávať aj v roku 2010 :)

Tým pár jedincom, ktorí si k tomuto blogu nájdu cestu teda želám krásne sviatky a nech si pod stromčekom (znovu) objavíte kamarátov a blízkych, pretože bez nich by bola nielen príšerná nuda, ale aj o dosť ťažší život. A ten už je sviňa, nepredstaviteľne zákerný a cynický až až (a.k.a Nechutné náhody), ale zlato, to dáme! Neverbálne!

Santa, can you hear me? :)

Dnes večer som si zabsolvovala vianočné trhy. Vychytala som ich relatívne prázdne, takže tradičná bitka o miesto pri stole sa našťastie tento rok nepodobala na Tysona v ringu. Žiadne odkusnuté ucho sa nekonalo! Šok v očiach sa mi objavil až ako som vystupovala z električky na dlhú tmavú cestu domov. Tichá ulica ideálna na akýkoľvek film, kedy vždy len čakám, či začujem povestné zrýchľujúce sa kroky za mojím chrbtom, mi ale pripravila iné prekvapenie. Nie, žiaden ketamiňák, vďačná to téma kaviarenskych povaľačov (yours truly)...dostalo ma to, čo sa mi ozvalo zo sluchátok. Priznám sa, že si nepamätám, ktorá stanica ma chcela utýrať na smrť, ale najskôr vianočné rytmy a do toho hlas, ktorý som rozoznala do sekundy. Britney Spears. Zamrela som, ale zvedavosť mi nedala. A nedá mi nepodeliť sa. Každopádne, ruku na srdce, ja som počula "My only wish" (prekypujúca originalita!) prvýkrát v živote a wikipédia sa ma snaží presvedčiť, že je to song starý 9 rokov. Povedala by som, že to musí byť omyl, ale no tak, všetko je na webe a keď je to na WIKI, no haló, asi som žila v jaskyni. Trochu filozofie - čo by bol môj only wish (in the hallways :p), keby som si musela vybrať? Ešte mám týždeň čas. Niečo snáď vymyslieť stíham.

Rozhodne však večná škoda, že nie je natočené oficiálne video :)

Pár slov od pohára bieleho

Klátim sa domov ovešaná taškami z neskorého večerného nákupu. V nich samé mňamky na šaláty. Doma som presunula laptop do kuchyne, otvorila si fľašu Chardonnay a začala si chystať večeru popri skvelej muzike. Skonzumovala som ju pred monitorom, musela som predsa dopozerať Bridget Jones. Už pre istotu nepočítam koľkýkrát...jeden americký novinár uverejnil článok o tom, že britské tridsiatničky by si mali uvedomiť, že Bridget je len fikcia a nie dokument. Fuh, ešteže len Britky, odľahlo mi :).

Cítim sa tak nejako staro. Bude to tým, že si robím večere sama, prázdny byt a tak. Ok, starala som sa o seba aj na intráku, ale tam bola kuchyňa vždy plná chlapov, ktorý tam stvárali absolútne kulinárske dobrodružstva, pričom baby končili pri veľmi jednoduchých veciach, mňa nevynímajúc. Dokonale si pamätám, ako sme s B (sorry, mici:) stáli nad hrncom so sáčkovou polievkou a skúmali, či tá zelená brokolicová masa už zovrela. Nezovrela. Môžem povedať, že sáčkové polievky už ale viem robiť.

Každopádne, bude to možno tým vínom, zimou, ktorá sa konečne tvári ako zima (minimálne teplotne), ale nejako prichádza zimná nostalgia. Mám každoročnú tradíciu denníkového bilancovania roka a nejako nemôžem uveriť, že o dva týždne je to tu zase. A spomínala som už, že sa cítim tak príšerne staro?? 21 a vždy, keď zbadám na ulici nejakú slečnu so zelenou stužkou na kabáte, mám chuť jej skočiť po krku. Tento víkend napríklad som bola na víkend u starých rodičov, ktorý sa pred dvoma rokmi presťahovali z Bratislavy do dediny na Záhorí (ach). V nedeľu večer som stála na opustenej ulici - čakala som na bus. Poletovali vločky snehu, lampy poctivo svietili a cez cestu prebehol miestny guláš. Mrazilo, ale nebola mi zima. V ušku sa mi zrazu ozvala Alanis Morisette (...."it's like ten thousand spoons when all you need is a knife") a ja som sa presunula v čase aj priestore do detstva, keď som zimy trávila u nás na chalupe. To je miesto, kde sa sneh pod nohami neroztápal, ale krásne vŕzgal. Čo bude o pár rokov? Nemyslím meteorologicky. Už sa cítim ako babky, ktoré sa stretnú a nemajú väčšej radosti ako vysvetľovať a vnucovať "za našich čias". Chýba mi už len, aby som od rána do večera rozprávala o tohtotýždňovej návšteve u lekára. Ok, preháňam, ako ostatne vždy, ale ako naposledy povedala Ivka, progres nezastavíš. Moja mladšia sestra už viac ako rok žije mimo domu, spláca auto, stará sa o seba a žije si k vlastnej spokojnosti, s partiou je problém stretnúť sa raz za pol roka a mám ešte ďalšie položky v zozname, ale keďže som viazaná "PS. nešíriť ďalej", tak len poviem, že fuh, progres k**** nezastavíš.

Ach, akokoľvek potrebujem tieto osamotené večery kvôli psychickej očiste, vždy ma dostanú do takej zvláštnej nálady...

Video nie je nutné riešiť.
A keď už, tak Pýcha a predsudok môže byť - aj film, aj kniha.

7 zlatých hollywoodskych pravidiel

Dlhoročná prax viedla k tomu, že som sa rozhodla podeliť sa o svoje skúsenosti s hollywoodskou produkciou. Miesto v zozname by si, samozrejme, zaslúžilo mnoho fenoménov, ale pokúsila som sa vybrať tie najspoľahlivejšie, a tak svetlo sveta uzrel sprievodca základnými zárukami americkej filmovej a televíznej tvorby.

1. Autá sa nezamykajú - veď načo. Neviem, ako vy, ale ja by som si nedovolila nechať otvorené auto, ani keby som zastala na kraji cesty tretej triedy, ktorá by bola súčasťou mojej súkromnej príjazdovky na pozemku, ktorý by som mala obohnaný trojmetrovým múrom a monitorovaný kamerami. Ale to bude asi len u nás, na chudobnom a zaostalom východe Európy. Kam sa hrabeme na západ?! To ma privádza k ďalšiemu úkazu, na ktorý by sme v domácich zemepisných šírkach čakali asi večne.
   
2. Policajné hliadky. Bitka na stredoškolskej megažúrke u chalana, ktorý pôvodne plánoval tichý večer v spoločnosti šachového krúžku. Od momentu, kedy dvaja kohúti preletia predným sklom, stačí napočítať do dvadsiatich sekúnd a už sa objavia prvé červenomodré záblesky - muži zákona sú na mieste, prakticky odnikiaľ (divné slovo, nefunguje tak ako out of nowhere). Pravdepodobne v zbore zamestnávajú aj rôzne druhy veštíc, lebo nielen, že dokážu raketovo reagovať, oni zvládajú aj predvídať, pretože inak si nevysvetlím, ako je možné doraziť akože náhodou na miesto, kde pred chvíľou niekoho odbachli s použitím tlmiča. Božská to krajina- asi som sa zle narodila.
3. Blondína a černoch. Musím vyjadriť svoj odpor k hororovým filmom. Nebavia ma vyvražďovačky, často stupídne hlúposti pre pätnástky, ktoré majú potrebu ísť sa vykričať do kina a robiť formu. Existujú aj svetlé výnimky, ale väčšina je kruto predvídateľná, minimálne čo do obetí. Preto, nech je koncepcia akákoľvek, môžete si byť istí, že ak sa na opustenej chate/ostrove/zámku/valentínskej party nachádzajú blondína a černoch, do pekla s politickou korektnosťou a zlými vtipmi, jednoducho sú prví na zozname.
   
4. Krásne a dokonalé. Aspoň také sa budia všetky devy vo filmoch. Žiadna pokrčená tvár, karpiny, sliny alebo iné neduhy. Niektoré navyše aj nalíčené a ja sa preto pýtam - ako to robia?? Ja po vonku zďaleka nebehám ako ruská matrioška, ale ak by som si ľahla bez odlíčenia, na druhý deň by ste ma od Jokera rozoznávali len ťažko! Dielo sa dokoná, keď herecká bohyňa v posteli s bielym povlečením natiahne ruku, aby našla svojho drahého a nahmatá buď prázdnu posteľ, prípadne odkaz od osudového chlapa.
   
5. Nevyčerpateľné zásobníky. Železné (alebo olovené?) pravidlo, ktoré žiaľ už nie je také železné, ako bývalo. Stratila sa tá príjemná obrazová primitívnosť, ale pre spomienku na staré dobré časy - nesmrteľný Topper Harley!

6. Beh na opätkoch. Kľúčová rada každej začínajúcej herečke, ktorá by chcela preraziť v Hollywoode, je osvojenie si tejto špeciálnej športovej disciplíny. Pokiaľ si nemôžete dovoliť kurzy, odporúčam zohnať IronMana a presne kopírovať štýl Gwyneth Paltrow. Beh vo vražedne vysokých opätkoch je totiž absolútna povinnosť, bez ktorej o vás nezakopne ani PA asistenta asistenta junior producenta. Demonštrujete tým svoju schopnosť zostať chic a ženská za každých okolností a rozhodne nie sprostá ako tágo, ako sa snažia propagovať feministické neprajníčky.
7. Cool hlášky. Toto je absolútne platinové pravidlo, ktoré je uplatniteľné ešte aj na animované rozprávky pre deti. Odpovedať sa totiž dá vždy pohotovo a vtipne. Nezáleží na tom, že vám niekto mieri devinou na hlavu, prípadne sa rozhodujete, či prestrihnúť červený alebo modrý drôt alebo nebodaj visíte z útesu na jednej ruke a bez istenia. Bežný človek by sa posral od strachu, ale vy nie, ste predsa americká filmová hviezda.
   Ben Stiller, pardon, Tug Speedman u mňa v hláškovaní vedie!
   

Za kvalitu videa sa ospravedlňujem, ale aspoň takto - Scorcher 6 je unikát!

Zákaz vjazdu

Ako som spomínala v jednom z predchádzajúcich príspevkov, nedávno sa mi zadarilo vrátiť sa domov po dlhej dobe v alkoholickejšom stave ako zvyknem. Je síce pekné, že existujú aj hlbokomyseľné skupiny ako "viem sa zabaviť aj bez alkoholu", ale povedzme si otvorene - o čo väčšia sranda je to s ním? Večná škoda, že nasledujúce rána bývajú hmlisté a často v znamení ďalšej hlbokej myšlienky "čo si nepamätám, sa nestalo." Osobne preferujem druhú teóriu, aj keď som ju zatiaľ nijak zvlášť nemusela aplikovať, pretože okná sa mi, našťastie, vyhýbajú (klopem na drevo), ale napriek tomu sa občas pristihnem ako lovím v pamäti, či som policajtom pri kontrole dokladov ponúkala kávu z môjho kelímka alebo som si od predavača v Mekáči pýtala cheese-lo. (Prvé sa mi pred pár rokmi stalo - milá príhoda a druhé je už legendárny spôsob objednávky, ale R-ko na tom má kamarát). Minule ma preto zarazilo, že som v tom veselom stave v predstihu myslela na svoju zúfalú rannú túžbu identifikovať detaily predošlého večera a múdre veci som zapísala. Listovala som si v zápisníku a čo nevidím, minitabuľka s názvom "Zákaz vjazdu". Tak som začala lúštiť - vcelku zdĺhavý proces - mám príšerne vypísané písmo a miestami je moja chorá myseľ presvedčená, že stačí napísať vlnovku a tá obsiahne štyri písmená, ale nakoniec som pochopila a nad hlavou mi zasvietil Osram. S kamarátom sme si vzájomne vytvorili trojpoložkový zoznam zákazov pre budúcich potenciálnych partnerov (tie slová znejú tak vtipne už keď ich píšem. Popojedem.). Ja som vcelku štandardne vyrokovala s nasledovným :

1. pseudointelektuálky
2. sliepky z Ekonomicke Univerzity (musí spĺňať obe kolonky)
3. blondínky (asi mám nejaký komplex :D)

... a z jeho strany mám zakázané :

1. hiphopová subkultúra
2. model
3. doky - terminus technicus, vysvetlím - každé leto je úžasný úkaz sedieť v centre Bratislavy na terase akéhokoľvek podniku. Nie je totiž šanca uniknúť britským turistom, ktorý sa skupinovo a húfne vyberajú do tak sofistikovane propagovanej Partyslavy. Potom musia byť na toaletách vylepené obrázky s textom v angličtine a priamo od ambasády, aby Briti nerobili hanbu Kráľovnej (true story!). Skrátka sa nemôžete zbaviť dojmu, že liverpoolske doky sa vydali na rozlúčku so slobodou a fontána na Hviezdoslavovom námestí je to práve miesto, kde sa vymočiť.

Keď sa tak zamyslím, a nebolí to, možno to vôbec nie je zlý nápad. Teda, nie že by som plánovala spustiť sa s nejakým robotníkom, ktorý predtým, ako pózoval pre časopis Záhradkár, objavil čaro rapu, ale aspoň viem, kde nezačať. Pokrok? :)

Moja seriálová mladosť, časť 2

Pokračujem v prehliadke seriálov mojej mladosti. Je to síce trošku zavádzajúci pojem, nakoľko mám k päťdesiatničke ďaleko (aspoň podľa papierov), a niektoré seriály fakt nie sú extra staré, ale dajme tomu, že už nie sú úplne aktuálne, čo do roku vysielania, preto moja seriálová mladosť.

FRASIER

Sofistikovanosť sama. Inak to ani nemôže byť, ak ide o sitcom o doktorovi psychológie, ktorý má svoju show v KACL rádiu v Seattli. Žije v božskom byte, kam sa mu nasťahuje jeho otec. Bývalý policajt, ktorého veľké lásky sú otrasné kreslo, telka, pivo a pes Eddie. Býva s nimi aj Daphne, čo je viacmenej holka pro všechno z Manchestru. Večná škoda, že v slovenskom, inak excelentnom, dabingu nemohol vyniknúť, jej anglický akcent. Treba pripočítať Nilesa, ktorý s Frasierom zdieľa nielen povolanie psychológa, ale aj lásku k sherry a opere. Marissa (na obraze nikdy nevidená manželka) je už len čerešničkou na torte v svete Craneovcov. Vysielaný v rôznych časoch, najviac mi utkvel v neskorých večerných hodinách. To sme sa doma nevedeli dočkať, kedy sa ukáže Seattleská ihla a nastane 20 minút inteligentného humoru.

• Niles - roztržitý, vtipný a totálne rozkošný
• nedávno som videla posledný dvojdiel 7. série, tak asi ten - svadba Daphne a Donnieho

FELICITY

Ďakujem Cocci za pripomenutie ;)

Môj rok v Prahe bol veľmi pamätný, najmä druhý semester, kedy sme strávili doslova hodiny snívaním o výlete do New Yorku a najlepšie tam strávenom lete, prípadne úplne najlepšie, o kompletnom presťahovaní sa. Potom v mojom živote nastal chaos a Felicity je seriál, ktorý ma v tomto smere vrátil k mojej pôvodnej NYC adorácii (plus asi tisíc ďalších vecí). Intro je veľmi príjemné, bieločierne fotečky a navnadí na 90e roky. Časy, kedy bolo v poriadku, ak kočka chodila po škole s gigantickými svetrami alebo nosila vo vlasoch malé štipčeky. Ach. Niekedy by som menila - nie tie štipčeky, ale to mesto a typicky malé veľké problémy, ktoré si každý (vrátane mňa) odžíva, ale na obrazovke vyzerajú proste dramatickejšie. Čo sa Felicity týka, bola to príjemná limonádka od J. J. Abramsa. Akonáhle sa to ale všetko zvrtlo na telenovelu, stratila som záujem.

• Meghan s jej čiernymi kreáciami a nohavičkami v chladničke
• prvé dva diely - to nadšenie z nového mesta...

GILMORE GIRLS

Alebo po našom Ženy z rodu Gilmorovcov - Rory (16), Lorelai (32) - matka s dcérou žijú v bizarnom malom mestečku. Každoročne sa tu konajú bizarné festivaly a žijú v ňom bizarní ľudia. Všetci v tom dobrom zmysle, nenašli by ste vyslovene negatívnu postavu a slečny Gilmorové sú dokonalosť sama a každý ich má rád. Opis, že pomaly ranná nevoľnosť, lenže herečky sú sympaťáčky a dialógový pingpong funguje lepšie ako kdekoľvek inde. Dokonale si pamätám výrok bývalého kolegu, ktorý vyhlásil, že to pozerá len preto, lebo ho neprestáva fascinovať, ako môžu tak rýchlo rozprávať.

• Jess - to sa ani baviť nemusíme. Rebel z NYC, ktorý prečítal snáď všetky knihy, čo vyšli a ešte viac? Hello!!! Ako raz poznamenala B, je to ale jediný chlap, s ktorým Rory nespala
• 3x7 - "They shoot Gilmores, don't they?" - tanečný maratón v Stars Hollow a Kirk víťazoslavne beží okolo telocvične na hudbu z Rockyho a s trofejou nad hlavou

Tretia časť seriálu o seriáloch bude asi tiež, ale musím si to rozmyslieť, lebo za chvíľu sa celý blog zmení na virtuálny televízny program a la príloha k sobotňajšiemu Novému času...a to by som teda nechcela.