HollyRoth

Asi pre nikoho nie je prekvapením, že len dva dni po tom, ako som sa vrátila na Slovensko, som mala naplánovanú návštevu divadla. Už v októbri sme sledovali web národného, aby sme si nenechali nič ujsť. Na december padlo predstavenie HollyRoth, ktoré neviem, akým zázrakom v minuloročnom zozname videných nefigurovalo. Bohužiaľ, neroztrhnem sa, fakt nemôžem vidieť všetko, akokoľvek by som chcela. A že chcem. Včera som sa usadila na drevenú stoličku v Štúdiu a v univerze sa ozvalo veľké klik – veci do seba opäť zapadli.

M. pri mojich zmienkach o divadle vždy poznamená, že nech ide o čokoľvek, nepochybuje, že je to dekadentné a hrá v tom Roth. Teším sa, keď ma kamaráti poznajú, ale ten opis nikdy nesedel lepšie ako teraz. HollyRoth je totiž jednoznačne experiment. Experiment, ktorý okrem iného získal ocenenie DOSKY za najlepšiu inscenáciu. Keď hovorím, okrem iného, myslím tým Dosku za najlepší mužský herecký výkon, ktorá poputovala zas a znovu do rúk fenomenálneho Róberta Rotha.
HollyRoth zďaleka nie je klasickou hrou v pravom slova zmysle – žiadna psychologizácia postavy, prerod, prípade interakcia s ďalšími charaktermi – napriek tomu dokáže zaujať širšie publikum a tu sa ukazuje zásluha naštudovania. Pán režisér, Rastislav Ballek, klobúk dole – naozaj ide o maximálne originálne dielo s nápadom a vychytávkami, ako napríklad tradičná hamletovská lebka, či práca so zvukom.

Čo by ale bola takto nastavená hra bez správnej voľby herca. Róbert Roth si síce v úvode môže natrieť na tvár bielu farbu a červený rúž a pripomínať tak Jokera Heatha Ledgera, ale táto fyzická podoba sa okamžite stratí v momente, keď nastane jeho herecká one man show a z jeho úst začnú plynúť repliky. Miestami s kadenciou žien z rodu Gilmorovcov, inokedy s pomalou precíznosťou sústrediac sa na veľmi špecifickú jazykovú zložku. Tá, ako som sa neskôr dozvedela, trhala C. uši. Našťastie, ja nie som poznačená východoeurópskymi štúdiami, takže som si nesprávne umiestnené prízvuky ani nevšimla. Užívala som si slepú adoráciu Rotha, ktorý skutočne exceloval a ktorý, nech mi zvyšok hereckého súboru národného divadla odpustí – prevyšuje kohokoľvek, kto s ním kedy zdieľal javisko. Osobne som sa najviac šuchorila spokojnosťou, keď si na hlavu nasadil žltú papierovú korunu a ja som si v duchu vravela, že krajšiu metaforu si skutočne neviem predstaviť.

Idem domov

Venované mojej sestre A., ktorá narozdiel odo mňa strávi Vianoce v zahraničí a ktorá nám doma bude veľmi chýbať!!

Ako človek zistí, že je dlho v cudzine? Neuvedomí si, že večer treba vyložiť na okno čižmu (pozdravujem Matúša), lebo ráno si v nej má nájsť sladkosti alebo kus papiera s veľmi výstižným odkazom od Mikuláša, ktorý by v konzervatívnych rodinách neprešiel (pozdravujem domov ;). Nestalo sa mi ani jedno. Na okno nebolo čo položiť, pretože v duchu prokrastinácie neodkladám na poslednú chvíľu len odovzdávanie esejí, ale aj nákup zimnej obuvi. Prvý sneh som prežila v teniskách a nebola som jediná, aj keď pri Angličanoch išlo skôr o zámer a nie nešťastné načasovanie – k ich odevným návykom sa ale radšej vyjadrovať nejdem, to by vydalo na komplet iný blog. Čižma teda na okne nesvietila, ale veľmi rafinovane som si na parapetu večer rozsypala karamelové cukríky, lebo Anglicko, neAnglicko, Mikuláš musí byť. Deň, kedy sa na tabuľu píšu nezmysly a z každého bežného žiaka sa stane výstavný alibista, veď predsa – neučí sa, neskúša sa. Ako budúca autorka Biblie alibizmu, ktorú v hlave nosím už nejaký ten rok, som sa predsa nemohla tejto skvelej tradícii otočiť chrbtom. Vybrala som sa na prednášku, ale workshop už som nezvládla, tak som sa na opätku otočila s tým, že si to na druhý deň nahradím. Tak si tu teraz sedím, chrúmem žlté MMs, hrá mi vianočný Kenny G a ja zízam na hodiny, tlačiac čas dopredu najviac ako sa len dá. Akokoľvek som tu spokojná, a že naozaj som, Vianoce doma sú pre mňa najkrajším darčekom, ktorý ma pod stromčekom bude čakať (a laptop :D) Takto o týždeň už budem medzi svojimi. S rodinou a kamarátmi. V Bratislave. Doma.

Posledných pár dní je skutočne náročné udržať si pozornosť na veciach ako fotoesej, ktorú mám odovzdať v stredu. 25 čiernobielych fotografií dokumentárneho charakteru mi dalo zabrať. Len vybrať tému predstavovalo výzvu samo o sebe. V jeden dlhý skypový večer som dostala z rôznych európskych kútov skvelé tipy, ktoré si na(ne)šťastie už nepamätám presne, ale matne sa mi vybavujú veci ako zvieracie krematórium a plechovky. Nakoniec som sa rozhodla, že akokoľvek sa fotiť vo väzení zdá ako skvelý nápad, pravdepodobne by ma nikto do tých priestorov nepustil, tak som si povedala, že vyskúšam niečo oveľa jednoduchšie.

S mojimi rodičmi máme dohodu, že keď budú poslúchať, nepôjdu na staré kolená do domova dôchodcov, ale do sanatória v Švajčiarsku. Domovy dôchodcov sú všeobecne vnímané ako smutné miesto a keď si človek občas zapne správy a vidí tých úbohých starých ľudí, ktorých zanedbáva aj osoba, ktorá za ich starostlivosť dostáva občas nekresťanské peniaze, tak sa niet čo diviť. Napriek tomu som sa rozhodla, že to bude ideálne miesto pre moju fotoesej, pretože ak mám pravdu povedať, miestami sa mi zdá jednoduchšie vyjsť so staršími ľuďmi ako napríklad s deťmi. 3 dni, ktoré som strávila v miestnom Dennom centre pre seniorov boli tak úžasné a nadovšetko zaujímavé. Ľudia naplnení optimizmom, ktorí vyzerajú o dvadsať rokov mladšie ako v skutočnosti sú a cez ktorých za mnou natiahli ruku moji starí rodičia. Už idem.